Autorka je režisérka
Šum, pohyb, pokyny zvukára. Takto sa zapne, teraz sa nahráva. Dobre. Kroky, nádych, výdych.
„Honzíku, proč sis to udělal?“ ženský hlas položí otázku. Čosi neartikulované. „Vzbudit lidi,“ pochopíme po chvíľke. Mladý ženský hlas patrí lekárke Kuníčkovej, ktorá sa so zapnutým nahrávacím zariadením skláňa nad tým, čo kedysi bolo študentom Janom Palachom a čo ním už nikdy nebude. Nehybné telo na bielom prestieradle, železná posteľ v kachličkami obloženej izbe. Bezvlasá hlava na poduške. Každý nádych bolí, jeho aj nás, čo ho počujeme viac než polstoročie po strašnej udalosti. Honzíku, a nebolí to?
Lekárka nalieha na študenta, aby našiel silu plakať zo slepých očí, aby pozbieral sily vysloviť čosi, čo odradí ostatných, ktorí by azda reťazovými demonštratívnymi samovraždami kričali po zmene politického režimu. Chceš, aby takto trpeli aj iní? Čo sa musí stať, aby ste s tým prestali? Chlapec umiera.
Popáleniny 2. a 3. stupňa ho premenili na Jóba, jeho utrpenie je nezmerateľné. Prišiel o pery, zrak, priedušky, pohlavie. Už nikdy nevstane z tejto postele. Čas od 15. januára, keď sa na Václavskom námestí v Prahe polial horľavinou a zapálil, až do jeho skonu, ktorý nastane o štyri dni neskôr, sa bude nazývať Palachov týždeň. Názov mu dá generácia, ktorá sa v čase Palachovej sebaobety ešte držala maminých sukní.
V prvých dňoch nového roka sa československý disent rozhodol, že si napriek zákazu zhromažďovať sa verejne pripomenú Palachov čin. Pätnásteho januára 1989 sa pod nohami Václavovho koňa stretlo niekoľko tisíc ľudí s úmyslom položiť k súsošiu kvety, ale obušky, vodné delá a slzotvorný plyn ich od toho odhovorili. Stalo sa však čosi čudné.
