Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Slovenská štátnosť má za sebou dlhé roky „blbej nálady“. Roky 1998 až 2008 charakterizoval najprv Dzurindov európsky a reformný optimizmus a neskôr, po nástupe prvej Ficovej vlády, spokojnosť veľkej časti národa zo sociálnej rétoriky a rýchleho rastu životnej úrovne.
V demokracii je vždy niekto nespokojný, ale v danom čase zmysel štátu spočíval vo všeobecne akceptovanom ukotvení Slovenska v geopolitickom, ekonomickom a sociálnom prostredí Európy. Od nástupu finančnej krízy pred pätnástimi rokmi sa však postupne stráca nielen základný hodnotový konsenzus, ale aj presvedčenie, že krajina je z dlhodobého hľadiska na správnej ceste.
Posledný nech zhasne
Vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera dokončili deštrukciu dôvery v štát, započatú dávno predtým „starými“ politikmi na čele s Robertom Ficom. Ten mal po septembrových voľbách šancu odraziť sa od dna a získať čiastkovú verejnú podporu pre seba aj pre samotný štát cez projekt obnovenia „normálneho“ fungovania inštitúcií a procesov vládnutia. Rozhodol sa inak a politikou vendety pokračuje viac v línii Igora Matoviča než mladého Fica.
Symbolom postoja nemalej časti obyvateľstva voči štátu bola predvolebná mobilizačná kampaň časti občianskeho sektora s posolstvom, že ak ľudia nesprávne zvolia, tak mladí, vzdelaní a „cool“ odídu.
Účinnosť na zvýšenie volebnej účasti posúdiť neviem, mentálne však Slovensko stavala niekde na úroveň Moldavska či Bulharska ako dôchodcovského skanzenu, z ktorého „a čo mladé zutekalo, a čo staré nevládalo“.
Douglas Adams v Stopárovom sprievodcovi po galaxii píše o blbej nálade v upadajúcej Británii sedemdesiatych rokov. Spor sa tam vedie o tom, či bola väčšia chyba, keď opice zliezli zo stromov, alebo či skutočný problém nastal už pri prechode života z oceánu na súš.
V našej realite predstavuje najzaujímavejší myšlienkový experiment tohto typu rozdelenie Československa pred tridsiatimi rokmi. Aj keď dnes je všeobecne považované za nevyhnutné, prekvapivé zachovanie existencie Belgicka a, naopak, pokračujúce rozdelenie Írska na dve časti dokazujú, že v histórii štátnosti je len málo skutočne nevyhnutných výsledkov.
Ak máte preto vážne pochybnosti o perspektívach slovenského štátu (čo je dnes asi väčšinový názor bez ohľadu na politické presvedčenie), skúste si predstaviť, že by v roku 1992 Česko-slovenská federatívna republika dokázala prežiť. Ako by dnes vyzeral náš život?
Nedá sa ujsť pred tým, kým sme
Politika by v mnohom vyzerala úplne inak, keďže – rovnako ako napríklad Belgicko – by sme zažívali komplikovanú trojúrovňovú hru medzi Úniou, federáciou a národnou úrovňou. V mnohom by však bola prekvapivo podobná, len naši zástupcovia by namiesto lietania do Bruselu chodili častejšie do Prahy a eurofondy by mali aj svoju federálnu podobu.
Mikuláš Dzurinda či Robert Fico by sa podobne presadili a jadro politického diania by sa aj tak presunulo do Bratislavy, keďže federácia by bola oveľa voľnejšia, než sme boli zvyknutí za socializmu. Igor Matovič by možno vytvoril politické spojenectvo s Tomiom Okamurom a Progresívne Slovensko by sa bratalo s Pirátmi, ale belgické skúsenosti ukazujú, že národná politika by vyzerala veľmi podobne ako dnes.
Ani ekonomický vývoj by nevyzeral zásadne inak. Je to šokujúce, lebo práve vôľa riadiť si národné hospodárstvo sami bola rozhodujúcim motorom slovenskej nezávislosti – národovci od nej čakali zásadne iný model, ktorý úspešne vezme do úvahy slovenské špecifiká. Česi, naopak, očakávali katastrofu.
Nič z toho sa nepotvrdilo – ekonomické zákony, Európska únia a poučenie z neúspechu mečiarizmu znamenali, že z hľadiska hospodárskej politiky a jej výsledkov sme na tom z dlhodobého hľadiska takmer rovnako, ako keby republika bola pokračovala.
Výrazný rozdiel by sme zažili v oblastiach, kde nás Česi sedemdesiatpäť rokov civilizačne ťahali vpred – školstvo a zdravotníctvo. Aj po rozdelení sme od nich síce kopírovali mnohé inštitucionálne riešenia (napríklad právnu úpravu vysokých škôl či SAV sme odpísali, ako keby zákony stále prijímalo Federálne zhromaždenie), no bez reálneho spolunažívania s Čechmi sme najmä v ich kvalite začali zaostávať.
