Autorka je právnička, pôsobí v Ústave štátu a práva SAV
Je to ťažké, ale musí to ísť.
Ľudia, ktorí tieto slová vyslovujú, sú tí, ktorí sa zatnú „a idú ďalej“. Niekedy sa musí na výsledok práce čakať veľmi dlho. Do Novembra 1989 sa to týkalo aj historikov všeobecne.
Niektorí „vedeli“, ale pre istotu boli ticho. Mnohí nevedeli a z nich mnohí ani nesmeli ísť do archívov hľadať dokumenty. Všeobecný príkaz neposkytovať publikácie od zakázaných autorov sa vzťahoval aj na vedeckých pracovníkov, ktorí tak zakázaných autorov nemohli ani citovať.
Keďže literatúra v skutočnosti veľmi často neobsahovala konkrétne fakty, bádanie išlo pomaly.
Je ešte mnoho udalostí a nie z takého vzdialeného obdobia, o ktoré „súdruhovia“ nemali nielen záujem, ale ani dôvod, aby sa dostali na svetlo sveta.
Mali sme veľké šťastie, že medzi historikmi boli aj takí, ktorým sa podarilo po roku 1968 vyviezť na „Západ“ ešte nespracované materiály a tam hľadať „biele miesta“. Patrili k nim napríklad Karel Kaplan, Vilém Prečan a Ján Mlynárik.
Niektorí z tých, ktorí ostali v Československu, ako Jozef Jablonický, pracovali ešte „po práci“ doma aj s rizikom, že polícia robila prepadovky a napísané listy vzala.
O čom hovoria listy
Už len taká uverejnená výčitka Husákovi od Rudolfa Slánskeho v roku 1946 – 1947, že sa nestará o pomoc ľuďom na východe Slovenska, ktorí mali rozbité domy a nemali ich z čoho opravovať či stavať nové, bola pre Husáka „nezabudnuteľná“. Ani jeden z nich na to určite nezabudol.
Alebo povojnová činnosť Slovenskej národnej rady, keď súdruh Husák narýchlo zvolal členov SNR, aby hlasovali, a oni ani nevedeli o čom.
