Konečne. Generálna prokuratúra prostredníctvom prokurátorky Zuzany Hozovej a jej správy o stave zákonnosti v reedukačných centrách nahlas zakričala, že tento typ pretrvávajúceho stredoveku na našom území sa musí skončiť.
Katastrofálne fungovanie reedukačných centier je verejným tajomstvom desaťročia. Keď som v roku 2002 prvý raz prišla do Reedukačného centra Spišský Hrhov, netušila som, čo ma tam čaká.
Zatvárajú ich na samotky, bijú a zažívajú aj sexuálne násilie. Navštívila som reedukačné centrá Čítajte Klamárske decko treba prevychovať
Jednu skutočnosť nebolo možné pochopiť ani pred prvou návštevou Hrhova, ani nikdy potom. Prečo reedukujeme, teda prevychovávame maloleté obete sexuálnych trestných činov? Pôvodne som tam totiž šla písať tému obete obchodu s bielym mäsom (to bol v nultých rokoch ešte korektný názov pre túto trestnú činnosť).
Hovorili sme s pätnásťročným dievčaťom, ktoré vlastná matka predala na prostitúciu do Nemecka. Keď sa mu na tretí pokus podarilo ujsť, náš štát vymyslel, že obeť treba prevychovať. Kde je nejaké špecializované zariadenie s ponukou pomoci? Neúspešné pokusy o útek si dievča odskákalo okrem iného príšernými bitkami.
Keď hovorím o „našom štáte“, tak v takomto prípade majú „reedukáciu“ typicky na svedomí tieto dospelé osoby: nejaký sociálny pracovník alebo pracovníčka, ktorý vo funkcii kolízneho opatrovníka zastupuje dieťa na súde a často sám pobyt v ústavnom zariadení navrhuje, a sudca či sudkyňa, ktorému nie je nič čudné a súhlas s návrhom opečiatkuje. A potom nekontroluje dvakrát ročne priebeh ústavnej starostlivosti, ako mu káže zákon.
Hovorili sme s dievčaťom, ktoré zneužíval otec. Keď to oznámilo, udial sa najjednoduchší scenár: rodičia sa dohodli, že sa to nestalo a klamárske decko treba prevychovať. Do reedukačného centra sa totiž možno dostať aj na žiadosť zákonného zástupcu.
To bol prípad aj šestnásťročnej dievčiny zo stredného Slovenska, ktorá sa zaľúbila do tridsiatnika. Jej rodičia vymysleli geniálne riešenie: odpratať ju na Spiš a prevychovať. Koniec tohto príbehu mi už vyrozprávali len vychovávatelia o niekoľko rokov neskôr: dievča trpezlivo počkalo do svojich osemnástich, okamžite ušlo a so svojím milým sa vzali. Nevie sa, či sa ešte niekedy ozvalo rodičom.
Iné dievča hľadelo na nás spoza mreží na druhom poschodí, keď sme pofajčievali pred neobarokovým kaštieľom Csákyovcov, zdevastovaným najprv Červenou armádou a potom socializmom. Pred polepšovňou tam sídlil sirotinec.
„Tá sa sebapoškodzuje,“ povedal ktorýsi zamestnanec. A prečo je tu, a nie v zdravotníckom zariadení? pýtali sme sa, ale márne. To dievča si neskôr siahlo na život. Úspešne.
S univerzálnym kľúčom v Potemkinovej dedine
Sedeli sme vo veľkej sieni v krúžku dievčat a dvoch psychológov. Dievčatám rozdali papieriky, na ktoré mali napísať, aké sexuálne praktiky poznajú. Skutočný zmysel podujatia mi ostal utajený, takže môžem len povedať, že to mala byť sexuálna výchova.
„To akože fajka?“ spýtalo sa to dievča, ktoré bolo nútené predávať sa v Nemecku, a rozveselilo tým ostatné.
Podstatne lepšia bola časť, keď niekoľko talentovaných speváčok spomedzi chovaniek predviedlo zopár slovenských hitov. Potemkinov efekt sa odrazil aj na strave – ako nás náhodne informovali dievčatá, vďaka našej návšteve mali dva dni aj celkom slušné jedlo.
Vtedajší riaditeľ však spravil chybu. Dal nám univerzálny kľúč. Chceli sme si len prezrieť kaštieľ a našli sme podzemnú kobku s matracom a kýblom, kde spalo dievča, vydesené nočnou návštevou, keď sme odomkli. Ilegálna samotka s rozmermi, kde sa nedalo ani rozpažiť. V jazyku zákona: ochranná miestnosť.
Samotka v reedukačnom centre Spišský Hrhov. (zdroj: Vladimír Holina)Nič nesedelo.
O právnom rámci tohto šialenstva som počas prvej návštevy nevedela nič. Pozreli sme sa na to až po návrate domov. Sú to školské zariadenia, nie justičné.
Aj keby sme pripustili, že má existovať možnosť zatvoriť maloletých niekam za mreže, hoci žiadny trestný súd nikdy nekonštatoval ich vinu za nejaký trestný čin, a dokonca možnosť, že ich tam bude ktosi zatvárať na samotku, tak zákon vraví, že to má byť za určitých okolností.
Aj pred dvadsiatimi rokmi mala „ochranná miestnosť“ nejaké predpísané parametre, ktoré celkom vylučovali podzemnú kobku s kýblom na vykonávanie potreby. Vtedy bol maximálny dovolený čas na umiestnenie detí na samotku 72 hodín (dnes je to 24). Bolo jasné, že v Spišskom Hrhove si robia, čo chcú a čo osobný sadizmus dovolí, bez akejkoľvek kontroly zákonnosti. Riaditeľ Hrhova samotky so smiechom volal „interhotel B“.
Spiš je náš
Niekoľko nasledujúcich rokov sme tam sporadicky chodili, nosili sponzorské dary a snažili sa získať výpovede dievčat o tom, čo sa v kaštieli deje. To je úplne márna činnosť.
Do vysoko rizikovej vzbury v podobe nejakého boja proti systému sa tam nikto nebol ochotný pustiť. Vyrozumeli sme, že dievčatá sa snažia predovšetkým prežiť bez väčšej ujmy až do dátumu svojej plnoletosti.
Pomoc či ochranu pre ne nepredstavovali ani policajti, ktorých zažili len ako asistentov pri presune do tohto väzenia.
Sociálka tiež stojí na druhej strane a v skutočnosti nezastupuje ich záujmy. Prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý to má dvakrát ročne kontrolovať, videli jedine nalievať si s riaditeľom koňak.
K individuálnym vzburám občas došlo, ale na lokálnej úrovni mal riaditeľ všade dobré kontakty a skončilo sa to nanajvýš trestnými oznámeniami na chovanky pre krivú výpoveď.
O situácii sme informovali dve inštitúcie. Neskôr, keď sme získali dôveru aj niektorých ustráchaných zamestnancov, som zistila, že som nebola jediná, kto sa vo veci Spišského Hrhova obrátil na Stredisko pre ľudské práva. Neurobilo nikdy nič, ak nerátame ohlásenú kontrolu, z ktorej sa vrátilo zrejme s prázdnymi rukami.
Ministerstvo školstva poslalo moje podanie zriaďovateľovi, Krajskému školskému úradu, čiže opäť ho zamietol pod koberec nejaký miestny riaditeľov kumpán.
Trvalo len štyri-päť našich návštev, kým riaditeľ zistil, že z nás má viac škody ako úžitku, a naposledy nás privítal odhodlaný už nepustiť škodnú cez prah kaštieľa. Zaviedol nás k sebe domov, za stolom v záhrade nalial koňak a slávnostne nám oznámil, že nás vyhadzuje. Prespať máme v Spišskom Podhradí, vzdialenom šestnásť kilometrov.
Nemôžeme ísť do Podhradia, namietli sme. Nemá kto šoférovať, všetci sme pili koňak.
„Spiš je náš,“ roztiahol spokojne ruky. „Keď ťa zastaví policajt, zavoláš mi.“
V Hrhove sme skončili a všetky svoje prostriedky sme vyčerpali.
Trojdňový škandál
V roku 2011 vypukol v Spišskom Hrhove trojdňový škandál, ktorý sa dostal aj do celoštátnych správ. Dievča menom Simona zbil riaditeľ. Po pár dňoch na samotke sa ocitla v nemocnici a podarilo sa jej sťažovať tak účinne, že ju hneď preložili do detského domova a v reedukačnom centre vymenili riaditeľa.
Škandál som podporila tým, že som spísala všetko, čo som o Hrhove vedela.
Výsledkom bolo, že sa so mnou – veľmi rozhorčene – chceli stretnúť hneď dvaja ministri.
Jozef Mihál (minister práce, sociálnych vecí a rodiny) sa explicitne vyslovil, že reedukačné domovy ho nezaujímajú, jeho zaujíma len Zákonník práce.
Eugen Jurzyca (vtedajší minister školstva) nakoniec za seba poslal svojho štátneho tajomníka Ivanča, z ktorého okrem bagatelizovania a smiechu nad celým problémom nevypadlo vôbec nič.
Oboch ministrov trápilo jediné: že sa publikujú nepekné veci a hanba padá na ich rezorty.
Dostala som sa znovu do Spišského Hrhova, kde sa zdalo, že sa menia pomery.
Zo správy Generálnej prokuratúry z roku 2023 však vidno, že najjednoduchšie bolo nakoniec sa vrátiť k starým praktikám a niektoré ešte zhoršiť. Dnes je centrum presťahované do Levoče a v čase, keď som ho spoznala, tam napríklad nepraktizovali ponižujúce strihanie dohola. Teraz ho prokurátorka Hozová našla aj tam.
Najedzte sa za tri eurá
V roku 2012 sa verejnou ochrankyňou práv stala Jana Dubovcová a spomedzi všetkých doterajších ombudsmanov a ombudsmaniek sa najintenzívnejšie pustila aj do reedukačných domovov. Keďže verejný ochranca práv nemá silnejšie právomoci, môže len dávať podnety a referovať v Národnej rade, dopadlo to ako vždy.
To najhlúpejšie a najmenej vychované osadenstvo parlamentu, ktoré aj dnes tvorí koaličnú väčšinu, počas Dubovcovej výstupov ostentatívne opúšťalo sálu. Ombudsmanke sa podarila jediná vec: zvýšiť príspevok na jedlo pre deti. Predtým suma na deň predstavovala necelé tri eurá a Dubovcová poslancom ukázala, ako vyzerá jedlo za túto sumu . Viacerí poslanci za Smer to označili za teatrálne.
Vtedajší generálny prokurátor Jaromír Čižnár v reakcii na Dubovcovej správu oznámil, že urobia mimoriadne previerky reedukačných zariadení. Bolo to v roku 2014 a o nijakých previerkach sme viac nepočuli.
Odvtedy mi nie je známy jediný prípad, keď by sa reedukačnými centrami zaoberal politik, ombudsman, komisár pre deti či ktokoľvek iný.
Príbeh, ktorý sa nikdy nemal ocitnúť v novinách
Na jar 2014 sa mi ozvali dvaja vychovávatelia z Hrhova s tým, že Simona potrebuje pomoc. Prišiel jej totiž trestný rozkaz zo súdu, ktorým ju v neprítomnosti odsúdili za krivé obvinenie riaditeľa na polročnú podmienku.
Po overení, či sa Simona vôbec chce brániť, ostávali na podanie odporu proti trestnému rozkazu tri dni. Za ten čas som advokáta pro bono nenašla, preto som ho napísala sama s pomocou Ondreja Dostála.
(Aby sa trestný rozkaz nestal právoplatným a človek sa mohol za pomoci obhajcu brániť na riadnom pojednávaní, musí podať odpor. Má na to „až“ osem dní.)
Je to príbeh bez konca. Riaditeľ potreboval čosi ako potvrdenie, že Simona si bitku vymyslela, pre svoj vlastný pracovnoprávny spor – bránil sa pred výpoveďou, ktorú dostal pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny práve tou bitkou. Trestný rozkaz pre Simonu mu na to stačil.
A keďže „Spiš je náš“, okresný súd v Spišskej Novej Vsi bez okúňania v rozsudku z 27. marca 2014 napísal, že 4. apríla žalobca doručil kópiu trestného rozkazu z dňa 27. marca. V preklade: mali pred sebou „len“ decko z reedukačného domova, a tak si nedali pozor ani na dátumy. O množstve procesných chýb nehovoriac.
Riaditeľ vyhral na všetkých inštanciách, Simonin spor sa neskončil nijako. O nejaký čas otehotnela, po pôrode ležala pol roka v kóme, a keď som s ňou hovorila naposledy, musela trikrát týždenne chodiť na dialýzu a bolo pre ňu nemysliteľné dostaviť sa na súd cez pol republiky. Navyše to trestné konanie nemalo význam ani v roku 2014.
Čo sa stane teraz?
Teraz prokurátorka Hozová navštívila všetkých trinásť reedukačných centier a napísala správu, po ktorej Maroš Žilinka zakričal, že toto nie, a mnoho ľudí sa tvári veľmi prekvapene, čože sa to u nás pácha na deťoch.
Peter Pellegrini sa minulý týždeň vyjadril, že je smiešne, ak sa opozícia tvári, že tu tri roky nebola. Sám je však ešte smiešnejší, pretože v roku 2014 bol dokonca chvíľu ministrom školstva.
Prokurátorke Hozovej sa treba za tento rozruch poďakovať, ale v jej správe predsa len chýbajú dve veci.
Prvou je zodpovednosť okresných prokuratúr – v monokratickom systéme podriadených generálom – za tento stav, pretože majú zo zákona povinnosť kontrolovať, či sa dodržiava zákonnosť aj „v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva ústavná starostlivosť, neodkladné opatrenie, zabezpečovacie opatrenie, výchovné opatrenie alebo iné opatrenie súdu“. Platí to desaťročia a výsledky vidíme voľným okom.
Druhá zaujímavá je otázka trestnoprávnej zodpovednosti za všetko, čo sa v reedukačných centrách dialo.
Teraz sa zdá, že starý systém smeruje k rozbitiu a akejsi transformácii – v tom lepšom prípade. Ak sa však centrá len prefarbia naružovo a premenujú (ako naposledy detské domovy), pričom v systéme ostanú pôvodní pracovníci a doterajšie mechanizmy kontroly, zasa sme si len zbytočne vzdychli nad štátnym týraním detí.
