Autor je poslanec NR SR za SaS
Tí, čo netrpia amnéziou, majú ešte v živej pamäti, ako nás štvornásobný premiér Robert Fico ťahal do jadra Európskej únie. Po minuloročných septembrových voľbách si na túto svoju niekdajšiu ideu už ani len nespomenul. Našiel sa v znovuobjavení suverenity Slovenska z čias pred referendom o vstupe Slovenska do EÚ, keď na bilbordy vyvesil svoj írečitý, ale poburujúci slogan výnimočnosti: „Do Európskej únie! Ale nie s holými zadkami...“
Novú príležitosť definovať svoju suverenitu vzťahu k EÚ našiel v súzvuku s maďarským premiérom Orbánom, a to aj napriek tomu, že Slovensko i Maďarsko sa medzičasom zosunuli na samotný chvost takmer vo všetkých merateľných parametroch.
Na chvoste nie sme sami
Od čias, keď sme sa k najvyspelejším krajinám EÚ dokonca ekonomicky aj sociálne približovali, uplynulo sedem rokov. Nikto nás tam nedotlačil, dostali sme sa tam suverénne, z vlastnej vôle a vlastným pričinením: „Pretože nám nikto nič diktovať nebude!“, ako radi vykrikujú noví zástancovia „suverenizmu“ malého, ale hrmotného Slovenska.
Nie Nemci, nie Francúzi či, nebodaj, Taliani si zakladajú vlastnú „suverénnu“ zahraničnú politiku, ale päťapolmiliónové Slovensko – v pozícii na chvoste EÚ, kde sa nemusíme cítiť osamelo. Spolu s nami je tam i susedné Maďarsko, ktoré sa tam predralo rokmi silnejúcej autokracie Orbána.
Štvrtá Ficova garnitúra rozhodla, že Európsku úniu nevnímame ako partnera, ale ako nepriateľa, ktorému sa vraj musíme postaviť a brániť našu suverénnosť. Ako keby sme sa necítili jej súčasťou zvnútra, ale zvonka.
Brusel, Berlín, Washington už ako keby neboli v prvom rade našimi najbližšími spojencami, ale podozrivými z rozvracania suverenity našej republiky. Všetko, čo odtiaľ prichádza, je minimálne podozrivé, cudzie a nám tomu netreba veriť. Až na eurofondy. Ale to už je iná vec. Napokon, žiadne peniaze nesmrdia.
Preto aj to, čo prichádza z Kremľa, je hodnotné a prečo by sme mali o to prichádzať? Nová suverénna moc sa ani tejto lukratívnej príležitosti prijímania pod obojím nezrieka. Dokonca ani vo chvíľach, keby sa nám patrilo v súzvuku s hodnotovými partnermi odsúdiť používanie rakiet Severnej Kórey na civilné ciele na Ukrajine.
Namiesto dobiehania Európy a prehlbovania vzťahu s osvedčenými partnermi sa Robert Fico rozhodol preorientovať bezpečnostnú a geopolitickú stratégiu Slovenska z doterajšieho vektora smerujúceho k západným demokraciám na suverenitu typu „obchodu s rozličným tovarom“, teda na všetky štyri svetové strany.
Bez ohľadu na hodnoty, demokraciu, polodemokraciu, autokraciu, diktatúru. Pritom na takéto presmerovanie, náhlu a ostrú zmenu kurzu sa odhodlala tá Ficova garnitúra, ktorá sa aj k moci dostala šírením konšpirácií. Len aby sa k moci dostali sily tzv. suverenizmu, ktoré sa otvorene podlizujú Kremľu i cez obdiv k Orbánovmu Maďarsku.
Trianon-netrianon, spájajú nás spoločné sny
Hlásia sa a vzhliadajú k tým silám v Maďarsku, ktoré odmietajú prijať nezvratné historické fakty. Trianon považujú za večnú a neuzavretú traumu. Métou je autokratické Maďarsko, ktorému sa podaril husársky kúsok likvidácie nezávislých médií a ktoré vytlačilo občiansku spoločnosť na okraj spoločnosti.
Vidia sa dokonca aj v takom Maďarsku, ktoré dlhodobo porušuje bilaterálne dohody so Slovenskom a priamo zasahuje do vnútroštátnych záležitostí „suverénneho“ Slovenska. Bez akýchkoľvek konzultácií so slovenskou stranou podporujú cez rôzne maďarskou vládou založené fondy a nadácie spriaznené organizácie na Slovensku, skupujú napríklad naše národné pamiatky a robia si z nich malé vplyvné maďarské bašty, šíriace orbánovskú propagandu veľkouhorského sna na Slovensku.
A čuduj sa svete, dnes ich v tom podporujú aj profesionálni národniari, ktorí ich ešte pred štvrťstoročím posielali za Dunaj a vyhrážali sa naštartovaním tankov na Budapešť! Dnes sa správni hejslováci cítia bližšie k Budapešti ako k Prahe či k Bruselu a maďarského autokratického vodcu vnímajú predovšetkým ako nasledovaniahodného lídra strednej Európy.
Viktor, Slováci ťa „žerú“
Podlizovanie Fica Orbánovi nechutne obnažila jeho nedávna návšteva v Budapešti. Počas nej ponížil bezhodnotovou adoráciou a prílišným vtieraním sa do Orbánovej priazne nielen mnohých občanov Slovenska, ale zrejme aj mnohých partnerov (Česko, Poľsko, Rakúsko) z členských krajín EÚ a NATO. Navyše si dovolil rozdeliť občanov Slovenska na normálnych, ktoré Orbána milujú, a nás ostatných, ktorí jeho náklonnosť necítia, strčil do vreca nenormálnych.
To, že napríklad i mňa Fico pred Orbánom označil za nenormálneho, je v tomto kontexte pre mňa vyznamenanie, pretože nesúhlasím napríklad s likvidáciou demokracie, s rozbíjaním NATO a EÚ. Najhoršie však je, že po stretnutí s Orbánom už premiér Fico ani nepredstiera, že z nás všetkých bez rozdielu robí euroatlantických sabotérov demokratických pravidiel a obdivovateľov orbánovskej autokracie.
Že nás všetkých znásilňuje do presadzovania geopolitiky štyroch svetových strán. Do otvoreného drukovania Putinovi nás zaradil ako Slovanov bez štipky akceptovania rozdielu v zmýšľaní. A ešte sa bez začervenania ospravedlnil, že do tohto obdivného stáda nemôže zaradiť aj Neslovana Orbána. Pričom sa opovážil vydávať za „väčšinový“ aj obdiv k Orbánovi medzi našincami.
Opovážil sa hovoriť aj v mene tých občanov Slovenska, ktorí by mali zostať slepí k jednoznačnej, ničím a nikým nevyprovokovanej agresii proti menšej slovanskej Ukrajine, k jej pustošeniu a vraždeniu civilného obyvateľstva. A ani na návšteve u spriaznenej duše Orbána sa nezabudol dovolávať okatým a neprincipiálnym nadŕžaním Kremľu a Putinovi akéhosi mieru, ktorým musia Ukrajinci z duše pohŕdať.
Zrejme v tejto falošnej prizme by sme museli hľadať pôvod Ficovho dávneho rozhodnutia, prečo sa prihlasoval ako mladý zväzák do komunistickej strany v čase, keď klopal November na dvere. Prečo veril on osobne (aspoň tak to musel povinne deklarovať pri prijímaní do KS) stále ešte na internacionálnu pomoc sovietskych vojsk na našom území a nevidel za ňou okupáciu, ktorá už skonávala.
Tu kdesi väzí jeho zotrvávanie na jeho zväzáckom tvrdolínstve i v roku 2024, keď sám rozširuje dezinformačné klamstvá z ruských trollích fariem, pomocou ktorých sa opäť dostal k moci, a snaží sa nás všetkých pripraviť o akúkoľvek súdnosť a zvyšok zdravého rozumu a orientácie.
Kakofónia partnerstva Fica s Orbánom
A napokon, pán Fico, pán Orbán! Ak sa nám na Slovensku alebo aj v Maďarsku nepáči v EÚ a NATO, tak z nich suverénne vystúpme! Načo sme sa potom do nich hrnuli, ak členstvo v oboch spojeneckých zväzkoch vás, najnovších „pusipajtášov Kremľa“, omína?
Lenže takú odvahu ani jeden z nich nenaberie. Nedovolí im to ich vypočítavá mentalita, ktorá im káže z Únie a aliancie brať všetok dosiahnuteľný prospech a výhody.
Obaja z nás aj z Maďarov robia nielen „butatótov“ a „butamaďarov“ (sprostých Slovákov a Maďarov), ale aj nedôveryhodných partnerov v demokratickom svete. Preto sa spolčili a chcú rozšíriť túto pliagu odporného štrajkokazectva proti Bruselu aj do obnovovania Visegrádu.
Pritom je viac ako jasné, že im na takúto kakofóniu partnerstva a spolupráce ani Tusk, ani Fiala nenaskočia. Na svoje brzdy európskej spolupráce, na kooperáciu vo vydieraní EÚ majú v úmysle zneužiť aj blížiace sa predsedníctvo Maďarska v EÚ (od júla 2024), aby sa stali prominentnými protežantmi nielen Putina, ale po zvolení aj priateľa suverenistu Donalda Trumpa.
Suverénne „prijímanie pod obojím“
Aká je stratégia Roberta Fica voči našim spojencom a partnerom v NATO a EÚ? Vydierať.
Ak sa budete miešať do toho, ako postupne rúcame demokraciu a spriechodňujeme autokraciu aj na Slovensku, tak sa budeme správať rovnako vydieračsky ako Orbán. Ak naopak, nad demontážou demokracie privriete oči, tak vás bruselských „slniečkarov“ budeme síce kritizovať, klamať a šíriť bludy, ale vždy napokon po účelových drahotách schválime, čo bude treba. Veď peniaze z eurofondov nesmrdia. Síce sa nikam z chvosta EÚ neposunieme, ale zostaneme problémovými členmi NATO a EÚ, čo je v najvyššom záujme nášho priateľa suverenity – Vladimira Putina.
