Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Nikdy mi nenapadlo, že správa z prokurátorskej kontroly môže vyzerať tak ako správa o stave reedukačných centier, ktorú napísala Zuzana Hozová.
A že som teda kedysi ako riaditeľka detského domova Pohoda zopár takých kontrol zažila. Bolo to takto a nemenne: prišla pani alebo pán, sadli si do kancelárie sociálnej pracovníčky, po polhodine odchádzali a ja som zakladala do šanónu ďalšiu správu. Žiadny nález, všetko v poriadku, počty, formuláre a tak.
Nebolo to preto, že by sme boli takí frajeri a všetko klapalo. Ani náhodou. Len nikto z tých ľudí nikdy nechcel vidieť deti ani priestory, nič. Stačila im hŕba spisov na stole a čísla v tabuľkách.
Na lajdácky systém si človek rýchlo zvykne.
Prestane sa cítiť pod kontrolou. Stratí rešpekt pred formálnymi autoritami, nájde spôsob, akým vytvoriť zdanie práva a pritom nechať veci bežať po starom. Po čase zistí, kto je kto v systéme, kto na čom bazíruje, naučí sa selektovať informácie a posúvať len tie, ktoré ho (teda jeho pohodlie, jeho pozíciu) neohrozia.
Z princípu zlý základ
Koniec koncov, ani tých trinásť reedukačných centier, ktoré sa ocitli v centre pozornosti Generálnej prokuratúry, Úradu verejného ochrancu práv, parlamentu a médií (to ich najviac zabolelo, ten verejný striptíz) nefungovalo roky len tak, vo vzduchoprázdne.
Stačí sa pozrieť do voľne prístupných zdrojov a nájdeme množstvo výstupov z kontrol, ktoré do nich chodili. Štátna školská inšpekcia, úrad verejného zdravotníctva, občas sa tam objavil Úrad komisára pre deti... Dokonca aj ich zistenia sú celkom podobné. Len závery boli akési láskavejšie.
„Opravte si papiere.“
Ako však opraviť niečo, čo má z princípu zlý základ?
Aj keď odstrihneme zo správy Zuzany Hozovej plesnivé steny, bodovacie systémy a neúctivé alebo vulgárne vyjadrenia ľudí na adresu detí, o ktoré sa v reedukačných centrách starajú, ostáva podstata problému. Nejasné pravidlá.
V reedukačných centrách totiž nie sú len deti, ktoré spáchali trestný čin. Sú tam často na jednej kope s nimi užívatelia drog či dokonca len experimentátori a záškoláci a tie deti, ktoré síce neprešli kvalitnou diagnostikou, ale tímy z centier pre deti a rodiny o nich „do papierov“ napísali, že sú „nezvládnuteľné“.
Predstavte si na ich mieste seba
Tak si oblečte ich kožu a predstavte si to: že by ani pre vás dospelých neexistovali paragrafy v Trestnom zákone, ktoré by vám ako-tak ukázali hranice. Že by stačilo, že niekto niečo o vás napíše a bez zložitého dokazovania by vás len tak mohli zavrieť do režimového systému. A navyše na neurčitý čas.
Občas by zariadenie, v ktorom by ste boli zavretí, poslalo „papiere“ na súd, aby vás v ňom ešte nechali – najmenej pol roka.
A ten súd by to odklepol. Vo vašom záujme.
Tak sa to totiž v tých správach o deťoch a systémom copy paste v rozhodnutiach súdov píše: „Proces resocializácie nie je skončený.“
Nikto by sa nezaoberal možnosťou, že napríklad nie vy, ale tím v zariadení je problém. Že ľudia, ktorí o vás píšu na papiere hore so štátnym znakom, dole s pečiatkou, môžu byť odborne nekompetentní (čo sa nepáruje s tým, či majú vzdelanie, alebo nie). Alebo sú to iba obyčajní rasisti (v správach nájdete a nie zriedkavo aj také perly ako: „dieťa neustále klame, ako je u tohto etnika zvykom“).
V takom právnom vákuu tie deti žijú.
Pokusy zlepšiť polepšovne tu už boli.
Zo systému do systému
Ten, kto drží v hlave aj pamäť štátnej správy a to, čo sa ťažko dá nájsť pomedzi paragrafmi – všetky tie zákulisné čachre (ako ja) – si spomenie, že reedukačné centrá už dávno, takmer dvadsať rokov, nemali byť v systéme školstva.
V zákone 305 z roku 2005 sa v paragrafe 100 určovalo, aby prešli do systému práce, sociálnych vecí a rodiny.
Bolo to logické: združiť rozhodovanie a starostlivosť o deti do jedného segmentu. Nepresúvať ich zo systému do systému. Lebo tak to bolo.
O „nechcené“ bábätká do troch rokov sa staral systém zdravotníctva, žili v dojčenských ústavoch a potom ich zo známeho prostredia posunuli do detských domovov.
O „nechcené“ deti so zdravotným postihnutím sa staralo školstvo a žili zväčša v budovách, kde bola na prízemí škola, na poschodí internát, aby roky nemuseli nikam vyjsť, až potom – v osemnástich do „ústavu“ pre dospelých. Aj „nechcené“ zlé deti boli v rezorte školstva. Dole škola, hore izby, všetko v jednom areáli.
V tom čase bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová a krivdila by som jej, keby som nenapísala, že ona tie deti v systéme chcela.
Čo by sa bolo zmenilo, keby táto zmena bola prešla?
Namiesto vo veľkokapacitných zariadeniach by „zlé“ deti žili v špecializovaných skupinách: osem až desať, tak sú nastavené štandardy. Už sedliackym rozumom prídete na to, že by bola menšia pravdepodobnosť, že sa vytvoria gangy, väčší priestor na individuálny prístup a prirodzenejšia dynamika.
Ministrom školstva bol vtedy Dušan Čaplovič a tradovalo sa, že vetou roka proti prechodu reedukačných zariadení bolo, že sociálny systém nedokáže vytvoriť „sústredený pedagogický tlak“.
Veď iste – plán bol, že deti dočasne v detských domovoch, čo sa dnes volajú centrá pre deti a rodiny, prejdú na individuálne študijné plány a v prvom rade sa bude dobiehať zameškané.
Lebo áno, keď dieťa žije na ulici a vyrobí za pol roka 200 neospravedlnených hodín, tak v bežnej škole môže pozerať na tabuľu a do knihy a aj tak ničomu nebude rozumieť a zhorí. A až potom by sa malo do aleluja skúšať, ako ich vrátiť do bežného – alebo aj špeciálneho –, ale v každom prípade otvoreného vzdelávacieho systému.
To, prečo reedukačné centrá nakoniec ostali ako jediná súčasť systému starostlivosti o deti, o ktoré sa ich rodičia nevedia, nechcú alebo nemôžu starať, v rezorte školstva je také... ľudské.
Dobrý lobbing.
Dejiny starostlivosti
Približne päťsto pracovných miest v malých lokalitách, v ktorých tieto zariadenia sú a patria nielen medzi stredne veľkých zamestnávateľov, ale aj objednávateľov služieb – potraviny, stavebné práce, hygienické potreby... Ten strach, čo sa stane s celým pašalikom, keď sa náhodou s prechodom do iného systému potrhajú aj väzby!
Mimochodom, bola som prekvapená, koľko riaditeľov a riaditeliek aj zástupcov či vedúcich výchovy je na svojich pozíciách pätnásť – dvadsať rokov. Bez toho, aby kedykoľvek museli svoje pozície obhajovať, súťažiť s inými koncepciami, tak ako je bežné u riaditeľov mestských galérií, škôl alebo vlastne kdekoľvek.
Každý príčetný manažér predsa vie, že jeho čas fungovania je limitovaný, že sa jednoducho opotrebuje a že na to, aby systémy dobre fungovali, musia byť priepustné pre nové myšienky, nové postupy.
Tu nie: zastarané spôsoby práce – ako bodovací systém či obskúrne denné komunity – sa potom prenášajú z generácie na generáciu. Aj keď náhodou príde niekto „zvonka“ a prinesie niečo progresívne, stabilizované tímy ho jednoducho vytlačia, dokážu mu, že každá zmena bude k horšiemu. Veď oni vedia, ako sa to má robiť!
Problémom však bola aj slabá expertná oponentúra odborných elít – neprotestoval nikto z katedier sociálnej práce, ktoré vtedy, začiatkom milénia, zažívali svoje zlaté časy. Vzdelávali (a tým aj betónovali) množstvo tých istých ľudí, na tých istých miestach, kde roky ako stredoškolské kádre pracovali: vo väzniciach, v detských domovoch aj v polepšovniach.
Nevydali žiadne stanovisko, že jedna skupina detí predsa nemôže ostať vyčlenená, že problém tzv. zlých detí nie je len zlé vzdelanie, ale zlá starostlivosť. Mali iné problémy, napríklad mať čo najviac študentov.
A tak sa nenápadne, plazivo zabezpečila kontinuita slabej odbornosti.
A nezabudnime ani na nechuť riaditeľov a riaditeliek detských domovov prijať späť „zlé“ deti, ktorých sa predtým konečne zbavili, a vytvárať pre ne malé špecializované skupiny.
Tak jednoducho sa píšu dejiny starostlivosti.
Za každým krokom niekto stojí – so svojimi potrebami a kontaktmi. Nie je to nič sofistikované.
A ešte niečo.
Na konci správy Zuzany Hozovej je nenápadná zmienka, koľko nás (teda štátnu kasu) stojí tento typ starostlivosti. Len tak, od oka, som si to hodila do kalkulačky. Za takúto starostlivosť o jedno dieťa platíme medzi 32- a 65-tisícmi eur ročne (ako kde).
To sú také prachy, za ktoré tie zariadenia musia, jednoducho musia, poskytovať kvalitnú starostlivosť.
A ak to nedokážu, premýšľajme o tom, že sa ich nechá minimum, len pre deti, ktoré naozaj spáchali trestné činy a musia (podobne ako dospelí) žiť v niečom ako väzenie. A ostatné treba presunúť inde, kde by sa peniaze dali využiť efektívnejšie a ľudskejšie.
Len tak na prvú mi napadá: rozšírenie systému komunitnej a terénnej práce v lokalitách zasiahnutých generačnou chudobou.
Rozšírenie systému starostlivosti o duševné zdravie detí, experti na dosah, napríklad priamo v školách.
Rozšírenie dostupnosti mimoškolskej činnosti, klubov, krúžkov – to nie sú frázy, že kto má záujmy, koho niečo baví, až tak nepokúša. Alebo by pomohlo aj zvýšiť počet asistentov v triedach.
