Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
V týždňoch a mesiacoch po strate syna som neustále počúvala nasledujúce frázy: „Neviem, čo mám povedať.“ „Nechcem povedať zlú vec.“ „Nikto nevie, čo povedať.“ „Nemám slov.“
Teraz viem už mnohé veci, ktoré som nevedela pred rokom – pred tou nocou, keď vo mne v 38. týždni tehotenstva náhle zomrelo moje zdravé, rastúce, vrtiace sa dieťa, Ezra. O láske, o rodičovstve, o pôrode, o očakávaniach, o bolesti.
Niečo z toho, čo som sa naučila, by som vás zrejme nedokázala naučiť. Niečo z toho, čo som sa naučila, ani nechcete vedieť.
Rok po Ezrovej smrti som sa však naučila niečo, čo by mohlo byť užitočné aj pre vás: Keď niekto trúchli, jednoducho niečo povedzte.
Všetci strácame ľudí, ktorých máme radi. Ak máme šťastie, naše svety sa na chvíľku uzatvoria – zostaneme doma, jeme jedlo, ktoré nám posielajú naši priatelia, a keď otvoríme dvere, čakajú nás tam kvety.
Potom však opäť vystúpime. S vnútornou bolesťou sa vraciame do práce, na stretnutia, večierky, k rozhovorom so susedmi. Vidia nás ľudia, ktorí sa o našej strate pravdepodobne dozvedeli na facebooku alebo vo firemnom e-maile, alebo z druhej ruky od priateľa.
Niekedy my trúchliaci pohľady týchto ľudí vidíme. Učíme sa rozpoznať nepríjemný pocit, ktorý zažíva niekto, kto vidí našu bolesť, keď k nemu pristúpime, a kto nevie, čo má povedať. Kto nevie, či má vôbec niečo povedať.
Chápem to. Ľudia mi hovoria, že to nechcú zhoršiť tým, že to vyzdvihnú a povedia zlú vec, ktorá by mi spôsobila ešte väčšiu bolesť. Radšej nepovedia vôbec nič.
Takmer nikdy ma však nezranili slová, ktoré niekto použil – naopak, bola som ohromená silou, výstižnosťou a krásou slov od stoviek mojich priateľov a známych – zatiaľ čo ja som opakovane bojovala s mlčaním.
Hlasné priznanie
Spomínam si, ako som raz večer sedela v kruhu s niekoľkými starými priateľmi a bolo pre mňa čoraz ťažšie zúčastniť sa na rozhovore o športe, škole či práci, pretože nikto okrem mňa nespomenul Ezru. Vedela som, že im na mne veľmi záleží. Vedela som, že jeho smrť zarmútila a šokovala aj ich. Toto však bolo prvýkrát, čo som ich videla, odkedy som ho čakala a môj život sa zmenil.
Jednoducho bolo čoraz bolestnejšie, keď to niekto nahlas nepriznal.
Spomínam si, ako som išla na večierok mimo mesta, kde ma priatelia, ktorých som roky nevidela, vítali otázkami o mojej práci (bola som na materskej dovolenke a oplakávala som svoje dieťa) alebo o tom, kde bývam (presťahovala som sa do rodinnej štvrte, kde som sa zrazu cítila ako votrelec).
Pri každom rozhovore som stála pred voľbou: Buď spomeniem svojho zosnulého syna a budem sledovať, ako sa budú ľudia tváriť, alebo budem rozpačito obchádzať fakty, ktoré sú stredobodom môjho života, a celý čas si nebudem istá, či to vedia.
Ostatní účastníci stretnutia – väčšinou starší ľudia, ktorí možno sami prežili nejakú stratu – boli priamejší. „Videla som tvoj príspevok na facebooku. Bolo mi veľmi ľúto, keď som sa dozvedela o vašom synovi.“
Keď viem, že to vedia, môžem byť v rozhovore sama sebou. Niekedy môžeme o Ezrovi aj hovoriť. Zistila som, že mnohí smútiaci si vážia každú príležitosť hovoriť o svojich blízkych, aby ich tu rozhovorom udržali. Väčšinou môžeme prejsť aj na všetky ostatné témy, o ktorých sa chceme rozprávať, bez toho, aby som sa neustále snažila obchádzať svoj smútok.
Na druhej strane, ak smútok nevyvoláte, strávim rozhovor na koktailovom večierku premýšľaním, či to viete, a cítim sa mimo rámca živých.
Uľahčenie cesty
Barbara Kingsolver vo svojej majstrovskej knihe „Demon Copperhead“ opísala, prečo akosi pomáha na chvíľu odľahčiť bolesť, keď niekto iný vysloví meno vášho milovaného. Postava v jej knihe, ktorá oplakáva svoju matku, opisuje tento smútok nasledovne: „Je to skôr ako vrece štrku, ktoré si každý deň v roku vláčim so sebou. Ak ho niekto iný vyzdvihne, úprimne, som tomu rád. Akoby mi len na tú chvíľu pomohli ten štrk vláčiť.“
Pravidlo, ktoré odporúčam: Jednoducho niečo povedzte. Potlačte trápnosť, ktorú možno cítite, a jednoducho povedzte: „Bolo mi veľmi ľúto, keď som sa to dozvedel o tvojej sestre.“ „Rád ťa vidím. Bolo mi tak smutno, keď som sa dozvedel o tvojej strate.“
Spomínam si, keď som ani ja nevedela, čo povedať. V jednej živej spomienke spred niekoľkých rokov si vybavujem, ako som sledovala svoju matku a obdivovala som to, ako si kľakla k smútiacej priateľke sediacej na zemi a dlho rozprávala o manželovi, ktorého žena práve stratila. Cítila som, že môj jazyk bol zviazaný. Jediné, čo som dokázala povedať, bolo: „Je mi to veľmi ľúto.“
Teraz dokončujem vety, ktoré by som pred Ezrovou smrťou možno prehltla. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí smútia, a hovorím o ľuďoch, ktorých stratili. Tento rok som sa snažila udržať v sebe kúsok smútku priateľov a známych, keď som sa pýtala na stratených bratov, sestry, rodičov a deti. Áno, niekedy sa zamyslím, či nehovorím niečo nesprávne, ale už nedovoľujem, aby ma to zastavilo.
Jednoducho niečo povedzte.
To je môj skromný návrh, ktorý sa zrodil z bezhraničnej vďačnosti za všetkých ľudí, ktorí mi povedali slová útechy – naozaj, tento takmer nemožný rok som zvládla vďaka stovkám pozoruhodných láskavostí od mojej komunity.
Nikdy sa nebojte, že „neexistujú správne slová“. Správnych slov je oveľa viac, než si myslíte. Dôverujte si, že máte silu ich vysloviť a uľahčiť cestu trúchliacemu priateľovi, ktorý ich potrebuje počuť.
