Autorka je spisovateľka
Niekedy aj zachovávam vzdialenosť, a predsa som príliš blízko. Aký je to deň! Mrazivý a silný. Uháňam na stanicu a vyberám si skratku.
Úzka cestička, z jednej strany ju lemuje dlhý múr, z druhej obnažené kríky. Predo mnou sa z nohy na nohu vlečie zhrbený muž. Na kostolnej veži zvoní zvon a odbíja poludnie.
Muž nesie tašku s nákupom a nemožno ho predbehnúť, tobôž keď telefonuje. Má staré menčestráky a sivé vlasy stiahnuté gumičkou, má hlboký a mäkký hlas: „Idem na poštu. Zaplatím nájom. Idem so psom. Idem na rannú. Potom na nočnú – nestačí to. Idem na nákup. Upracem kuchyňu. Ľahnem si – a hneď som lenivý. Poviem ti – nebaví ma to. Nebaví ma to. “
Už nech som preč. Predbieham pomalú postavu, sme tak blízko, že periférnym zrakom vnímam ťažké unavené viečka a bordový fľak na líci. Vtedy si uvedomím, že ho poznám.Pozdravím a on mňa tiež, ale neisto. To nič. Aj tak idem na vlak, konečne zrýchlim krok a možno budem bežať.
Vyrovnanosť občas ťažko odlíšiť od letargie a opačne. Boli sme piataci a bolo nás v triede tridsaťpäť, to je tak veľa, že sme sa krížom-krážom ignorovali, žili sme v skupinkách, množinách, podmnožinách aj v prienikoch. A on bol ten chlapec z lavice pri dverách, ktorého učiteľka šklbala za vlasy, tak, že jej ich v ruke ostávala za hrsť. Na tvári mu vtedy povyskakovali červené škvrny. Preto mi tak pevne utkvel v pamäti.
Mrzí ma, že som počula, čo hovoril. Niekedy sa nezastaneš sám seba v jednej chvíli a potom sa to už s tebou vezie samo. Každý jeden deň sa od rána do noci usilujeme o svoje malé, či veľké, no v každom prípade víťazstvá a pozri sa – z ničoho nič som mohla pozorovať, že rovnako nástojčivo sa každý deň derú na povrch aj prehry.
Prehry môžu vyzerať monotónne ako mužov monológ. Prehry môžu vyzerať ako únava z krásneho popoludnia a ešte do nej zvonia kostolné zvony.
Aký je to deň! Prichádzam na stanicu a postavím sa na miesto, kde nikoho niet, napravo je múr a naľavo sa končí perón. Školáci v skupinkách čakajú s batohmi na chrbtoch a smejú sa.
Myslela som si, že stojím na dobrom mieste, ale stará, naozaj stará žena sa obďaleč poobzerá a s barlou a istotou vykročí ku mne. Otázkou sa uisťuje, že čaká na správny vlak, ale to je len taký test, ja to poznám. Chce sa rozprávať.
„Tieto deti,“ ukáže svojou palicou k hlúčiku. Niečo v jej tóne ma varuje, že to, čo sa mi chystá povedať, sa mi nebude páčiť. „Ja mám osemdesiat. A tieto deti sa veľa nedožijú, to vám poviem. Nepoznajú mastný chlieb.“
Vedela som, že tento kút, toto, kde stojím, je pasca. Niet kam ujsť. Naľavo múr, napravo osoba, čo vyrástla na mastnom chlebe. Aký je to deň. Čo sa so mnou deje?
Vyberám si nevhodné skratky a zlé miesta na státie, alebo by si na mňa aj tak počkali? A ten spolužiak s nákupom, prišiel už domov? Či je stále na ceste?
Trpezlivo a pomaly kráča dopredu, možno sa odhodláva k zmene, alebo aj nie. Keďže sme rovesníci, viem naisto, že chlieb s masťou jedával. Možno sa dožije aj stopäť.
