Už nejaký ten piatok sa traduje múdrosť, že keď chceme vedieť, čo sa chystajú robiť politickí zločinci od Vladimira Putina a Donalda Trumpa až po Viktora Orbána a Roberta Fica, stačí ich počúvať – svojimi plánmi a túžbami sa totiž vôbec netaja.
Vďaka tomu poznáme nové zadanie pre slovenský parlament.
Rozhovoril sa totiž jednak Fico a jednak Andrej Danko, ktorých okrem iného ťaží, že pre drzú opozíciu si nemohli schváliť dekriminalizáciu trestnej činnosti, čo logicky považujú za vážny zásah do svojich osobnostných a politických práv. A keďže sú to skúsení harcovníci, hneď aj konštruktívne navrhli riešenie.
Fico to, s vkusom sebe vlastným, nazval „definitívnym riešením opozičnej obštrukcie“. Označenie, ktoré nemá ďaleko od slovníka, ktorým sa nacisti blysli vo Wannsee, má (nateraz) znamenať snahu zlomiť odpor nonstop rokovaním.
Danko nazval Ukrajinu veľkou dierou, chce meniť rokovací poriadok Čítajte Samozrejme, je to len skromný návrh premiéra predsedovi parlamentu, nech ten sám celkom autonómne uváži, akú cestu zvolí!
Aha, ale toto už sme niekde počuli. Konkrétne asi pred mesiacom, keď sa OĽaNO pokúšalo o totálnu blokádu pri rokovaní o rozpočte. O tejto zbierke psychopatov, gaunerov a podržtašiek si môžeme myslieť hocičo (aj si myslíme), ale využívali len literu rokovacieho poriadku.
No tak vtedy, po verejne formulovaných „návrhoch“ predsedu vlády, v pléne, v rozpore so zákonom, dal Peter Pellegrini schváliť ukončenie rozpravy. Keď teda Fico opäť prichádza s radami, môžeme len hádať, či mu Pellegrini (s istým odstupom, nech to tak nebije do očí) splní úplne všetko, alebo aj niečo úslužne pridá.
Ešte trochu viac ako Fico, dupol na plyn Danko, ktorý nemieni dovoliť, aby ho brzdil semafor, tým menej by si to mala dovoliť opozícia. Žiada preto novelu rokovacieho poriadku, nebude sa predsa v parlamente len tak halabala rečniť celých desať, či dokonca (hrôza!) dvadsať minút.
Hneď aj prezentoval svoju predstavu o päťminútovom priestore. Škoda, že nie je pamätník ranej zábavy na osobných počítačoch poznačenej otravnými problémami s konvenčnou pamäťou, mohol by hlasom Billa Gatesa povedať „300 sekúnd by malo byť dosť pre každého!“.
Podobne sa zdá, že sa s úspechom nestretáva ani Pellegriniho nápad pristúpiť aspoň ku kozmetickým zmenám v Trestnom zákone, ktoré Danko (svojím spôsobom správne) považuje za prejav slabosti, a preto ich spakruky odmietol.
Keď to zrátame, môžeme povedať, že Pellegrini dostal jasný pokyn aktívne sa podieľať na konečnom riešení opozičnej otázky. A bolo by prekvapivé, keby sa mu práve teraz vzoprel.
