Prepustenie rukojemníkov za dva mesiace prímeria je ponuka, ktorou vojnový kabinet (Netanjahu sám nerozhoduje) reaguje na vysoké vlny vnútorných i vonkajších tlakov. Je to ponuka ani nie tak na úplné ukončenie izraelskej pacifikácie Gazy ako na zmenu paradigmy. V zmysle, že do toho – analógia je „game changer“ – sa zmestí fakticky čokoľvek.
V „dohadovaní“, ktoré navzdory fámam beží už asi dva týždne, sa zrážajú nevyčísliteľné hodnoty. Takže takpovediac transakčný prístup – asi koľkým rukojemníkom je koľko prímeria asi primerané – je absurdný.
Isté akurát je, že Netanjahov „bezpečnostný“ argument, že po odchode IDF zostane „nevyčistená“ Gaza naďalej hrozbou, leží hlboko pod kľúčovou a strašnou dilemou: vzdať sa či nevzdať sa vymáhania spravodlivosti za slobodu a životy asi 130 ľudí?
No. Netanjahu (vojnový kabinet) však vie najlepšie, že 7. október, ani čokoľvek menšie, sa opakovať nebude. Navyše, po vyprataní Gazy Egypt a ropné emiráty (OSN?) budú musieť prehodnotiť pozíciu, že zásadne odmietajú správu Gazy.
Netanjahu vie ešte niečo – intervencia rodín rukojemníkov v Knessete a čoraz intenzívnejší tlak z Bieleho domu vytvárajú „stereo“ atmosféru, v ktorej nemôže ďalej držať stratégiu, že z Gazy odídu až po úplnom vydymení Hamasu.
Kompromisný však určite nebude návrh teroristov, ktorí za slobodu všetkých rukojemníkov požadujú ukončenie vojny (čiže viac než prímerie), beztrestnosť vrahov a prepustenie palestínskej populácie z izraelských väzníc.
Naopak, konečnému kompromisu neodporuje, že je pravdepodobné, že „handel“ v Katare (aj s účasťou USA) bude Netanjahu naťahovať. Čo je zrozumiteľné, platí totiž, že čím dlhšie boje, tým menej Hamasu v Gaze.
Optikou Netanjahua, ktorou zaiste utešuje rodiny, rukojemníkov to naťahovanie už viac neohrozuje, keďže sú ultimátnou kartou vodcov Hamasu, keď im pôjde o fyzické prežitie.
Tlak Bieleho domu na Izrael je silne vzostupný, i tak sa však nadmieru dramatizuje. Aj nad strašné utrpenie ľudí v Gaze, fatálne pre Bidena by boli ďalšie straty moslimských a „woke“ propalestínskych voličov, ktoré si už nemôže dovoliť. Preto, hoci vie, že dvojštátne riešenie tak vzdialené ako teraz nebolo, forsíruje ho, čím vyvoláva zdanie konfliktu s Tel Avivom.
Prvý a priamy dôsledok masakru zo 7. októbra totiž je, že Oslo (1993) odmietajú nielen Netanjahu, Likud a nábožensko-nacionálna pravica, ale aj centrum a viac-menej celá ľavica.
