Autor je teológ a spisovateľ
Naše umelecké telesá, to najlepšie, čo doma máme, vyrazili na turné po Rusku a Bielorusku. Leteli cez Turecko, tanečníci si nakúpili v duty free, kde sa stretli s hokejistami z KHL. V letiskovom kebabe si spolu zanadávali na to, že sa do Ruska a Bieloruska nedá lietať priamo.
Veď kto to kedy videl, spájať kultúru a šport s politikou, politiku s vojnou a zabraňovať tak budovaniu priateľstva a utužovaniu spolupráce medzi národmi! Slovanskými, dodal jeden z hokejistov na ceste do nemeckej ligy. Rozlúčili sa a každý odišiel iným smerom nespájať svoje šťastie s vojnou.
Zdravstvujte, druzja!
Bielorusom sa už dávnejšie cnelo za európskou kultúrou. Dva milióny ich preto opustili vlasť a teraz, keď žijú inde, prichádza konečne slovenské umenie a kultúra.
Pobyt v Minsku bol – slovami delegátov – „veľmi pekný a intenzívny“. Bielorusi sa „živo zaujímajú o našu kultúru, úprimne sa tešia z obnovenia kultúrnej výmeny, sú radi, že rozmiestnenie ruských medzikontinentálnych balistických jadrových zbraní v Bielorusku neohrozilo naše tisícročné kultúrne vzťahy,“ vysvetlila delegátka.
Bieloruskí diváci si našu kultúru pochvaľovali. Odkedy v krajine nie je doslova nič okrem vojenských táborov wagnerovcov , leteckých základní, z ktorých Rusko bombarduje Ukrajinu, a pozostatkov Depardieuovho kolchozu, návštevy sú vzácne a chodia len skutoční slovanskí priatelia – Iránci, Severokórejčania.
Naše umelecké telesá chvíľu budovali kultúrnu súdržnosť aj na ukrajinskej hranici. Boli si pozrieť zákopy a ostnatý drôt, vodné protitankové priekopy, ktorými Bielorusko chráni ruský svet pred dekadenciou Západu.
„Bolo to veľmi zaujímavé a pekné,“ povedal jeden z účinkujúcich, známy slovenský interpret, ktorý mal okrem hlavného programu aj milú povinnosť odohrať koncert pre osirelých wagnerovcov, ktorí sa od istého času tmolia po východoeurópskej stepi a hľadajú krajinu, na ktorú by mohli zaútočiť.
„Sú vo veľkom strese, tak verím, že trochu našej veselej nôty ich priviedlo na iné myšlienky,“ dodal spevák a herec a vyjadril presvedčenie, že slovenská a bieloruská hokejová liga sa čoskoro spoja, aby „slovanský hokej ukázal, čo je v ňom“.
Cesta späť viedla opäť cez Istanbul. Po týždni v Bielorusku všetci pookriali, nedočkaví vrátiť sa do krajiny, kde ich tak vrelo a bratsky prijali. Na letisku sa zvítali s druhou časťou delegácie, ktorá sa vrátila z Ruska.
Krásny je Mariupoľ...
Prvé vystúpenie sme odohrali v mariupoľskom divadle. Mariupoľské divadlo je nádherné, postavili ho vlani a na okolitých strechách ešte stále vidieť obrovský nápis „DETI“, pretože nikto nemyslí na kultúru pre deti tak ako Rusi, povedala po návrate do vlasti umelecká delegátka.
V Berďansku zase videli prácu šikovných ruských štukatérov a pamiatkarov, ktorí sa venujú obnove kláštorov, knižníc a kostolov, pretože, ako isto viete, Berďansk si rovnako ako Mariupoľ musel svoju prítomnosť v Ruskej federácii zaslúžiť.
Naše umelecké delegácie vedia, že Rusko je v medzinárodnej izolácii, ale samy sú dôkazom, ako sa dá aj táto blokáda, pripomínajúca leningradskú, prelomiť drobnými gestami náklonnosti a priateľstva, ktoré zo Slovákov urobili Rusov.
Cesta po vojenských táboroch síce nebola v pláne, ale boli to samotní družobne naladení moskovskí a petrohradskí umelci, ktorí ponúkli jedinečnú príležitosť vystúpiť v prvej línii pri Avdijivke a Bachmute, kde možno takisto pozorovať silu ruského ducha a jeho odhodlanie na dekonštrukciu, ktorá je napokon starou ruskou zvyklosťou.
„Vystúpenia boli dojímavé, ruskí vojaci nám chceli zaplatiť práčkami a telefónmi, ponúkali nám zbrane a domácu pálenku, chutila ako naša. Žiaľ, niekoľkokrát sme museli naše pásmo o slovanskej vzájomnosti prerušiť, keďže, ako viete, Rusko je neustále terčom útokov.
Bol to však naozajstný slovanský zážitok. Sedeli sme ako v seriáli v zákopoch, s mužmi bez nôh alebo bez rúk, v očiach sa im však zračila vďačnosť za to, že sme ich prišli pozrieť. Doniesli sme im nejaké horalky a odznaky s ruskou a slovenskou vlajkou a knižku o Leninovi.
Okolo polnoci, keď je na fronte pokoj, čo pripomína pekný vianočný film o vojakoch z prvej svetovej vojny, ako hrajú futbal a spievajú Tichú noc – videli ste ho, nie? –, nás zobrali na trochu strašidelnú prehliadku slávnej Prigožinovej hromady mŕtvych.
Hor sa do Arteku!
Cestou sme videli rozľahlú ruskú zem, všade cítili slovanskú dušu a spálené telá ruských vojakov. A vtedy som myslel na to, aké to vlastne je, narodiť sa ako neustále prepadávaný Rus a zostať pritom takým veľkorysým človekom – dostavať atómovú elektráreň v Záporoží, vypustiť a napustiť priehradu, opraviť všetky tie mestá, knižnice a kostoly UNESCO, jednoducho preukázať kultúrnosť a civilizačný potenciál ruského sveta, od ktorého nás, žiaľ, delia ukrajinské zákopy.
Naše úrady sú presvedčené, že cesta, otvárajúca priestor pre kultúrne výmeny, nebude posledná. Časť delegácie už rokovala o tom, aby v prípade oslobodenia Odesy mohli slovenské deti chodievať do slávneho tábora Artek.
A keby oslobodzovanie trvalo dlhšie, aktivity sa môžu presunúť do neďalekého Abcházska, ktoré sa pod tlakom ruskej geniality a dejín tiež náhle stalo Ruskom.
Najviac si však kultúrnu spoluprácu pochvaľovali slovenskí politici a ich partneri. V Čiernej nad Tisou podpísali zmluvu o spolupráci a priateľstve, ktorá umožní spustiť výrobu farebných televízorov na Orave aj vďaka farebnému ruskému plynu bez „ktorého by sme pomrzli“, ale nepomrzneme.
Vyžarovanie slovenskej kultúry na východnom fronte naplnilo očakávania. Udalosť získala lajky, followerov a dva vstupy v Teleráne hlavnej ruskej televíznej stanice. Škoda, že ju nikto nevidel...
Napriek prvej lastovičke v podobe našej novej kultúrnej politiky na východe, ruskú televíziu u nás nikto nepozerá, keďže Rusko stále niekto obviňuje, že vraj napadlo Ukrajinu. Z Bezpečnostnej rady OSN však vieme, že rovnako ako my o tom pochybuje aj niekoľko tichomorských ostrovov.
A preto naši predstavitelia ponúkli spoločné bratské programy, ktoré by priblížili veľkosť ruskej duše.
