Autorka je režisérka
No schválne, akému najväčšiemu riziku bude svet podľa vášho názoru čeliť v najbližších rokoch? Keď som túto otázku položila kamarátom, vypočula som si v odpovediach všelijaké hrôzy od hrozby tretej svetovej vojny cez dôsledky globálneho otepľovania až po nástup populizmu a „všeobecného osprostievania“. Podľa Svetového ekonomického fóra sú však rizikom číslo jeden dezinformácie.
Jasné, že naši politici z vládnej koalície si to nemyslia. Napríklad ministerka kultúry presunula peniaze pôvodne určené na boj proti dezinformáciám radšej na opravu strechy budovy Slovenskej filharmónie. Táto správa prešumela spravodajstvom a potom ju nahradili iné bizarnosti našej reality. A veď zdanlivo to nie je taká katastrofa, aspoň nebude pršať na sláčikové nástroje a z nikoho neubudne, keď bude naďalej čítať o liečivých účinkoch popíjania sava alebo o tom, že si starý pán Soros nedá pokoj a po večeroch spriada plány na ovládnutie vesmíru.
Lenže na varovaní Svetového ekonomického fóra niečo predsa len bude. Dezinformácie majú totiž potenciál spôsobovať katastrofy a zabíjať vo veľkom. A odkedy žijeme v digitálnych časoch, šíria sa ako nikdy predtým.
Nie je to pravda, ale je to uveriteľné
Predtým, ako sa v Topoľčanoch začal na jeseň 1945 pogrom na židovských občanov, rozšírila sa správa, že židovský lekár, ktorý očkuje miestne deti, ich tým chce zabiť. Bola to falošná správa, lekár deti skutočne iba očkoval, dav však lynčoval zbesilo a ťažko zranil desiatky ľudí židovského pôvodu.
Predtým, ako v novembri 1991 Srbi odvliekli z nemocnice vo Vukovare takmer tristo ľudí nesrbských národností, prevažne Chorvátov, a potom ich brutálne zavraždili za mestom, sa rozšírila správa, že Chorváti odrezali hlavy štyridsiatim srbským chlapcom. Tá správa nebola pravdivá, ale stala sa impulzom k strašným činom.
Alebo aj niečo zo súčasnosti: vďaka očkovaniu sme takmer na celej našej planéte eradikovali detskú obrnu. Takže už takmer neexistuje. No v Afganistane a Pakistane je hojne rozšírená fáma o tom, že očkovaním sa bieli kapitalisti snažia z moslimských detí urobiť homosexuálov alebo ich zbaviť plodnosti, takže sa tam proti obrne neočkuje. A preto tam – na rozdiel od zvyšku sveta – obrnu stále majú. Niet im čo závidieť. Je to hnusná choroba.
Dezinformácie miluje a využíva kandidát na prezidenta USA Donald Trump, rovnako ako mentálni kulturisti z viacerých politických strán u nás. A dôvod, prečo píšem tento text, je ten, že aj my, ktorí nemáme k dezinformáciám podobne vrelý vzťah, im často nevedomky pomáhame s ich šírením.
Zo žartu alebo preto, že účel svätí prostriedky
Sú dezinformácie, ktoré sa šíria formou platenej reklamy. Sú však aj také, ktoré rozširujú ľudia na vlastných sociálnych sieťach. Niektorí nevedia, že pomáhajú šíriť klamstvá, ohováranie a manipulatívne polopravdy. Sú však aj takí, ktorí vedia, že je to falošná správa, a aj tak ju zdieľajú. Prečo to robia?
Túto otázku si položila aj trojica psychológov z Westminsterskej univerzity – Rotem Perach, Deborah Husbands a Tom Buchanan. Prečo teda niekto úmyselne šíri lož? Niekedy jednoducho zo žartu. Niekedy preto, že účel svätí prostriedky, a hoci vedia, že to nie je pravda, sú schopní tento fakt prehliadnuť, ak správa podporuje ich videnie sveta.
Niektorí chcú rozširovaním falošných správ chrániť ostatných, napríklad tým, že ich upozorňujú na potenciálne nebezpečenstvá, alebo povzbudiť ľudí, aby sa angažovali. Iní využívajú dezinfosprávy na to, aby poukazovali na ich nepravdivosť. Iróniou je, že tým sa falošný príbeh šíri ďalej.
A čím väčšie emócie v nás nejaká správa vzbudzuje – čím väčší strach alebo pohoršenie –, tým má väčšiu schopnosť sa šíriť. A keďže falošné správy sú už z princípu vytvorené tak, aby strach a pohoršenie vzbudzovali čo najviac, je jasné, prečo sú zrazu všade.
Ibaže „nie všetky dezinformácie sú si rovné,“ hovorí španielsky expert na digitálnu komunikáciu Carlos Carrasco-Farré a zdôrazňuje, že treba rozlišovať, či ide o konšpiračné teórie, falošné správy, pavedecké správy, fámy a klebety, clickbaity (ak je obsah článku v poriadku, no nadpis je prehnaný, zavádzajúci alebo pochybný) alebo nenávistné prejavy.
Preskúmal tisíce falošných správ v snahe nájsť spôsob, ako zabrániť ich šíreniu a tiež pomôcť ich detekcii bez ľudského zásahu pomocou umelej inteligencie. Zistil, že falošné správy sú v porovnaní s pravdivými správami ľahšie čitateľné, používajú jednoduchší slovník, až desaťnásobne viac sú zamerané na vzbudzovanie negatívnych emócií a o tretinu viac apelujú na morálku. Pre čitateľov je teda mentálne menej namáhavé čítať falošné správy než pravdivé.
Carrasco-Ferré sa pýta, či by sa spoľahlivé médiá nemali zamyslieť nad tým, ako používať „mechanizmy virality“, ktoré tak úspešne používajú falošné správy, aby pomohli zvýšiť svoj prienik. Teda, aby sa pravdivé správy zo serióznych zdrojov stali emocionálne príťažlivejšími, mali vzrušujúce titulky a obsah sa ľahšie čítal.
No a to sme sa ešte nedostali k videám.
Čaputová odporúča voliť Fica
Volá sa to deep fake. Video, v ktorom niekto hovorí veci, ktoré by on sám nikdy nepovedal. Ani nemusí. Jeho podoba aj hlas sú vytvorené pomocou umelej inteligencie na základe už existujúcich videí.
Predstavte si, že ste trebárs nahrali päťminútové video, na ktorom prajete všetko najlepšie sestre k narodeninám. Z vašej vinšovačky vie niekto len trochu zručnejší vo vytváraní deep fakov, pokojne aj priemerne počítačovo zdatný tínedžer, urobiť video, v ktorom budete zrazu rozprávať po japonsky a vyhlasovať, že ste právoplatným následníkom cisára Akihita.
V USA takto rôzne celebrity s hrôzou zistili, že existujú videá, v ktorých odporúčajú investičné produkty, o ktorých v živote nepočuli, existujú tiež deep faky, ktoré sa snažia diskreditovať politikov alebo inak zasiahnuť do predvolebného boja.
Ak tento článok čítate o rok alebo dva od chvíle, keď ho píšem, možno sa len smejete, pretože už videá, v ktorých Zuzana Čaputová odporúča voliť Roberta Fica, dávno existujú a ľudia sa delia na tých, ktorí im veria, a tých, ktorí si kladú kardinálnu otázku: „Komu tým prospejete?“
V tejto chvíli sa spolieham na tvrdenie ľudí, ktorí sa v tom vyznajú, že zatiaľ má umelá inteligencia trochu problém vierohodne vytvoriť ruky a smiech. Dobre počujete. Smiech. To „zatiaľ“ však môže trvať sakramentsky krátko.
Ako sa teda správať vo svete preplnenom informáciami, z ktorých len niektoré sú dôveryhodné a mnohé z nich sú už vytvorené s cieľom oklamať a manipulovať tých, ktorí nebudú dostatočne ostražití? A prečo je práve teraz životne dôležité, aby sme o dôveryhodnosti správ, ktorým veríme, premýšľali?
Kniežacia rada
Začína sa supervolebný rok. V roku 2024 príde k voľbám polovica obyvateľov Zeme. Voľby budú v USA, v Rusku, vo všetkých krajinách EÚ prebehnú voľby do Európskeho parlamentu. U nás budeme mať okrem eurovolieb aj prezidentské voľby, a keďže už teraz to vyzerá, že predvolebný boj nebude prebiehať v rukavičkách, nepochybne sa dočkáme aj množstva falošných správ a podvrhov v audio alebo video podobe. Ako sa teda správať zoči-voči vlne správ rozličnej relevancie a pravdivosti?
Tu je sedem rád na začiatok:
Čítajme celé správy, nie iba nadpisy.
Čítajme normálne tradičné médiá, ktoré majú redakciu, adresu, redaktorov a editorov a občas uverejnia aj opravu alebo ospravedlnenie za chybu. Médiá, ktoré šíria fake news, teda falošné správy, sa nikdy neospravedlňujú za zverejnenie nepravdivej informácie, na nepravdivých informáciách majú postavený svoj biznis. Seriózne médiá sa snažia zdroje overovať, aby nešírili nepravdy. Ak sa občas pomýlia, zverejnia opravu a ospravedlnenie. Schopnosť uznať chybu je skvelou vlastnosťou nielen u ľudí, ale aj inštitúcií, ktoré nás majú informovať. Schopnosť uznať chybu jednoducho oddeľuje zrno od pliev.
Čítajme len správy, ktoré majú autora, najlepšie takého, ktorého poznáme dlhšie a dôverujeme mu. Ideálne je to niekto, s kým nie vždy súhlasíme, ale neprestali sme si ho vážiť. Je to človek, ktorý má v náplni práce overovať fakty a robí to tak trochu aj za nás, lebo my musíme mať čas aj na vlastné profesie a nielen neustále zisťovať, či nejakú informáciu potvrdia ďalšie dva nezávislé zdroje.
Ak sme správou šokovaní, rozhorčení alebo vystrašení, buďme obozretní. Lebo to, čo dokáže vzbudzovať negatívne emócie najlepšie, sú falošné správy.
Zdieľajme iba vtedy, keď sme si prečítali celý článok až do konca, overili si, že jeho autor skutočne existuje, nemáme zvýšený tep a máme vysokú mieru istoty, že to, čo pomáhame šíriť, je pravda.
Ak niekto z našich blízkych rozširuje falošnú správu, berme do úvahy, že možno nevie, že je falošná. Upozornime ho na to úctivo a vľúdne, asi tak, ako by sme chceli, aby nás iní ľudia upozornili na rozopnutý rázporok alebo zubnú pastu vo vlasoch.
Nikdy nezdieľajme nič, o čom vieme, že je falošná správa – ani pre výstrahu, ani pre zábavu, ani pre poučenie. Dezinformácie sa majú nahlasovať a mazať, nie zdieľať.
A čo robiť v prípade, že sa stretneme s videom alebo s hlasovou nahrávkou, ktoré sú absolútne šokujúce, pretože v ňom politici, herci alebo vedci prezrádzajú alebo propagujú neuveriteľné veci? Česká novinárka Jana Magdoňová dáva „kniežaciu radu“: hľadať zmysel toho posolstva. Prečo to vzniklo? Čo to má vyvolať? Komu by to prospelo? Kto by mohol byť autorom? A čo tým sledoval?
A táto kniežacia rada je vlastne univerzálna a užitočná pre celý život. Hľadajme zmysel toho, čo prúdi k nám, čo od nás, aj toho, o čom premýšľame a čím sa necháme formovať. Je to činnosť nekončiaca, občas namáhavá, ale zároveň aj nevýslovne povznášajúca a krásna. Hľadanie zmyslu je len iné pomenovanie pre naplnený život.
