Robert Fico v čase ruského bombardovania Kyjeva kričí na novinárov, že v ukrajinskom hlavnom meste žiadna vojna nie je. Na druhý deň už rokuje s ukrajinským premiérom Denysom Šmyhaľom a tvári sa ako zodpovedný a konštruktívny líder.
A aj Peter Pellegrini v tom istom čase na európskej pôde zľahčuje Ficove vyjadrenia s tým, že si ich vlastne netreba všímať, a dôležité je, čo sa reálne schváli.
Ficovi v minulosti táto dvojaká hra fungovala. Voličov kŕmil plamennými tlačovkami o utečencoch a v Bruseli básnil o jadre. Lenže doba sa zmenila, dnes slová aj skutky reagujú na existenčné hrozby. Pre Ukrajinu, Európu, Slovensko aj demokraciu.
Hoci by Fico strašne chcel, nemôže mať všetko. Táto dvojaká stratégia v jednom momente prestane fungovať. Buď trpezlivosť stratia zahraniční partneri, alebo ho prekuknú vlastní voliči. Ak príde o zahraničie, bude to znamenať izoláciu a s dokonaním únosu právneho štátu aj zastavenie európskych zdrojov.
No ak príde o voličov, stratí moc. A to si nemôže dovoliť.
