Keďže našim médiám bolo premiérom vytknuté, že sa snažili jeho návštevu v Užhorode pokaziť, musíme v tom zodpovedne pokračovať. Predošlé úspechy totiž zaväzujú.
Áno, aj tu bol vyslovený predpoklad, že výber miesta pre stretnutie – prihraničné mesto namiesto hlavného – možno čítať ako pokus uraziť hostiteľa a relativizovať návštevu.
Pritom je to samotný Robert Fico, kto rád hovorí, že sa treba v diplomacii sústrediť na to, čo spája, a dať bokom to, čo rozdeľuje. On sa však zjavne pokúšal o čosi iné: dostať do titulkov urážky a šeptom, bez svedkov, drmoliť o spoločných zámeroch.
A keď sa niekto spýtal, tak povedal, že sa bavili len o sieťach, rúrach a odmínovačkách. Čo vás vôbec do toho, klamári?!
Vnucuje sa však aj druhá, priaznivejšia interpretácia stretnutia v Užhorode.
Pre nemalú časť slovenskej verejnosti treba vzťahy s Ukrajinou vybudovať nanovo. A začať treba vyslovene kladením káblov a prevetrávaním historiek o pašerákoch a korupčníkoch.
Je to nemilé, ale Slovensko nechalo okrem ciest a mostov zarásť burinou aj spojnice s východným susedom. Nestaralo sa a nechalo rozprávať kremeľské trúby.
Kým Česi si rýchlo spomenuli na Zakarpatsko ako súčasť projektu medzivojnovej demokracie v strednej Európe, u nás sme s „osvojením“ Ukrajiny na politickej úrovni nepracovali.
Ako pripomína bývalý konzul v Užhorode Miroslav Mojžita, dodnes tu staršia generácia používa výrok „Ako za Čechov“ v podobnom zmysle, ako u nás „To je Amerika!“, ako známku kvality.
Na mysli majú medzivojnové Československo. No okrem Štefánika je v Užhorode i busta Dubčeka, Plicka tam točil a Barč-Ivan písal. Podľa Mojžitu je práve Zakarpatsko „najvďačnejším prostredím na upevňovanie pozitívneho obrazu Slovenska v zahraničí“.
Zakarpatsko predstavuje blízku Ukrajinu s väzbami na Slovensko. Porošenko s Kiskom tu slávili zrušenie víz. Spoločnú traumatickú skúsenosť máme aj s rozdávaním maďarských pasov na oboch stranách hranice. Budovy z čias prvej republiky prepájajú obe krajiny podobným slohom a úradníckou tradíciou.
A ako pripomenul Mojžitovi ukrajinský maliar Mikita, v septembri 1938 sa v detskom veku prizeral, keď sa tunajší sedliaci prišli hlásiť k obrane republiky pred Hitlerom. Stáli pri hlavnej ceste Užhorodu, boli pripravení.
V Užhorode sa teda naozaj dá začať. Nie s urážaním suseda, ale s obnovou vzťahov.
