Autorka je architektka a urbanistka. Je aktívna v združení Znepokojené matky
V polovici minulého storočia sa Bratislava výrazne menila. Z kompaktného mestečka obkoleseného Karpatmi, vinohradmi a pokojnými dedinami sa mala stať metropola. Nastúpili modernistickí plánovači s plánmi na nové obytné štvrte.
Spočiatku, v 50. rokoch sa snažili ako-tak rešpektovať urbanistickú štruktúru a k historickému dedičstvu pristupovať citlivo. Aspoň teda na vtedajšie pomery. Veľkou výzvou bola výstavba sídliska v Petržalke, ktorá si vyžadovala nový most dimenzovaný pre nákladnú prepravu. Túto funkciu mal plniť Most mládeže (dnešný Most Lanfranconi) a Most SNP mal byť iba peším prepojením na druhý breh Dunaja.
Prečo narástol počet áut
V roku 1968, po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, sa však predstavitelia normalizácie rozhodli, že práve Most SNP bude hlavnou dopravnou tepnou. Začalo sa búrať vo veľkom a prišli sme o veľkú časť historického centra. Nebúrali len od podhradia až po dnešné Hodžovo námestie. Asanovali budovy na nábreží a súčasne so Staromestskou postavili štvorprúdovku aj popri rieke.
Rozširovaniu ciest pre autá padlo za obeť množstvo historických budov aj iných častiach mesta, pretože auto sa považovalo za dopravný prostriedok budúcnosti. A keďže v doprave funguje princíp, že ľudia si vyberú takú formu dopravy, akú infraštruktúru pre nich postavíte, počet áut v Bratislave neuveriteľne narástol. Niekedy rozmýšľam, či by tomu tí plánovači zo 70. rokov vôbec uverili, že teraz máme vyše 700 áut na tisíc obyvateľov a že je to dvakrát viac ako vo Viedni.
Dnes už však vieme, že venovať toľko priestoru automobilovej doprave bolo veľkou chybou. Jazdiť všade autom je do značnej miery umelo vytvorená závislosť a experiment, ktorý nevyšiel. Ide o najmenej efektívny spôsob dopravy v meste, vyžaduje si vysoké náklady na výstavbu a údržbu, znečisťuje ovzdušie, spôsobuje hluk, ohrozuje bezpečnosť chodcov aj cyklistov a zaberá príliš veľa cenného priestoru nielen komunikáciami, ale aj parkovaním a v letných mesiacoch prispieva k prehrievaniu, k tzv. tepelným ostrovom v meste. A v neposlednom rade je automobilová doprava aj jednou z hlavných príčin klimatickej krízy – na Slovensku je doprava jediné odvetvie, v ktorom emisie skleníkových plynov rastú.
V posledných desaťročiach prišlo k zmene rozmýšľania a plánovanie miest po celom svete sa konečne začalo sústrediť na kvalitu života a pri plánovaní mobility sa pozornosť upriamila na pohyb ľudí, nielen kapacitu ciest pre autá.
Zmena je možná
Výsledky z iných miest ukazujú, že zmena je možná a prináša mnohé pozitíva, väčšiu bezpečnosť, čistejšie ovzdušie, menej hluku, aktívnejší životný štýl, kvalitné verejné priestory pre všetkých, pre život a zeleň a väčšiu samostatnosť pre deti.
Preto je správnym rozhodnutím priestor spravodlivo rozdeliť medzi rôzne druhy dopravy a predimenzované automobilové komunikácie prispôsobiť pre udržateľný systém dopravy, ktorý skutočne potrebujeme do budúcna. Podľa priorít by sme mali dávať prednosť pešej doprave, cyklodoprave a verejnej doprave. Bratislava má už roky tieto ciele zakotvené aj v strategických dokumentoch, napríklad v Pláne Bratislava 2030.
Aj Vajanského nábrežie sa výrazne zlepšilo vo viacerých ohľadoch. Ako príklad môžem uviesť bezpečnosť: V máji 2021 sme tam merali rýchlosť. Doobeda v pracovný deň pred múzeom sme namerali aj 92 km/h. Počas merania prešlo úsekom asi 2000 áut a iba štyri percentá nameraných križovatkových cyklov dodržali najvyššiu povolenú rýchlosť. Viete prečo?
Pretože šoférovanie je do veľkej miery podvedomá činnosť, a keď vodič jazdí po rovnej širokej ceste, má neustále pocit, že môže pridávať. Žiadne značky ani pokuty nezabezpečia skutočné dodržiavanie rýchlosti. Na to je potrebné prispôsobiť infraštruktúru – aplikovať prvky upokojenia dopravy.
To sú všetky tie obrubníky, zúženia a zakrivenia cesty, s ktorými má zopár vodičov teraz problém, lebo musia jazdiť pomaly. To bol cieľ. Takto vyzerá opatrenie, ktoré zachraňuje životy. Cyklotrasa je tam potrebná, ale pre mňa je prvoradé, že sa z tejto „diaľnice“ stala príjemnejšia mestská ulica a nebojím sa prejsť po priechode na druhú stranu. A na rozdiel od Zochovej sa ani nebojím stáť na zastávke MHD.
Pokrok nedovolia
Vodiči áut si však medzičasom zvykli na svoje privilégiá, všade široké cesty, parkovanie zadarmo. Hovorí sa: „Ak si zvyknutý na privilégiá, rovnosť ti pripadá ako útlak.“ A teraz to vidíme na vlastné oči. Časť týchto pocitov je prirodzená, ľudia sa boja akejkoľvek zmeny. Negatívne ohlasy prišli aj v iných mestách, sú však dočasné. Ľudia chcú mestá pre ľudí.
Na Slovensku okolo tejto otázky rozdúchavajú vášne rôzni konšpirátori od Záhoria až po Sobrance. Vajanského nábrežie si súčasná vládna koalícia vybrala ako jednu zo svojich kultúrnych vojen a v jej rozdúchavaní pokračuje aj so svojimi spriaznenými médiami. Neodborne, s falošnými dilemami a klamstvami.
Namiesto toho, aby sa snažili aktívne pomáhať ľuďom v hlavnom meste, napríklad modernizáciou železničnej osobnej dopravy, robia pravý opak a obhajujú mentálny stredovek.
Súdruhovia sa tentoraz rozhodli, že pokrok nedovolia. A my im nemôžeme dovoliť vrátiť nás späť. Potrebujeme si dodať odvahu naďalej meniť naše mesto k lepšiemu.
