Autorka je prezidentka Konfederácie odborových zväzov SR
Dnes sa čoraz častejšie zdôrazňuje (z pohľadu nielen odborov relevantné) tvrdenie, že sme na Slovensku uviazli v pasci stredných príjmov.
Estónsko, ktoré bolo súčasťou Sovietskeho zväzu, je dnes v trojici úspešných nových členských štátov spolu so Slovinskom a s Českom. My sa v súčasnosti môžeme porovnávať s Rumunskom a Bulharskom.
Na tom by v zásade nebolo nič zlé, keby sme to už kedysi neboli odmietli. Bolo to vtedy, keď nám hrozilo, že následkom Mečiarovej politiky nebudeme súčasťou prvej vlny rozšírenia Európskej únie.
Môžeme sa zamýšľať, aké úspešné boli politiky mečiarovskej tvorby kapitálotvornej vrstvy, môžeme sa pýtať, ako dopadli podobné pokusy počas druhej Dzurindovej vlády opísané v spise Gorila. Estónsko aj Slovinsko stavili na posilňovanie domácej ekonomiky a nespoliehali sa výlučne na priame zahraničné investície. Na rozdiel od Slovenska.
Čo žiadna vláda neriešila
To, čo sme my na Slovensku zanedbali, boli investície do lepšej správy štátu, vzdelania a infraštruktúry. Vlády išli často po povrchu problémov, stavali na marketing a dobre znejúce heslá. Opravovali sadzby, ale nie nákladný systém správy daní. Starali sa o ďalekú budúcnosť, ale neinvestovali. Opravovali zdravotníctvo, ale o pacienta sa nemal kto starať. Znižovali deficit, ale ignorovali skrytú zadlženosť na infraštruktúre a zamestnancoch. Podplácali firmy nízkymi daňami a mzdami náhradou za chýbajúce verejné statky a služby. Alebo nerobili nič, len míňali. Viac či menej okato, ale takmer vždy cez svoje vrecká.
Pomohli nám zahraničné investície? Samozrejme, že áno, ale presne tak, ako to naše vlády chceli. Ak si chceli kúpiť čas a zdôrazňovali lacnú pracovnú silu, tak sa im to podarilo. Ak ich cieľom boli pozitívne spillovers (špecifický efekt priamych zahraničných investícií, pozn. red.), postupný nárast kvalifikácie a pridanej hodnoty pracovnej sily, tak to sa im nepodarilo.
Ak odbory hovorili o potrebe zvyšovať mzdy, tak počúvali vtedy aj dnes vyhrážky o tom, ako odtiaľto budú zahraniční investori utekať. Zároveň žiadna vláda neriešila, že domáce firmy investujú do výskumu a vývoja najmenej z krajín V4 a zároveň podstatne menej ako estónske a slovinské firmy. Prekážalo to niekomu vtedy a reálne to prekáža niekomu dnes?
Mimochodom, zahraničné investície prišli na Slovensko za pracovnou silou, ktorá získala vzdelanie a pracovné návyky ešte za socializmu. Žiadna porevolučná vláda reálne nepovažovala vzdelanie za svoju prioritu. Dnes žneme ovocie tejto politiky v každej oblasti spoločenského, ekonomického a sociálneho života. Dokonca sme v období toľko chválených reforiem pri tvorbe tzv. „tatranského tigra“ počúvali ako odpoveď na varovania odborníkov, že si likvidujeme vlastné poľnohospodárstvo, že „čo nám bude chýbať, to si dovezieme“. Dnes, žiaľ, dovážame najväčší podiel potravín spomedzi V4.
Súčasné reformné návrhy a aktuálna kritika zľava však nespočívajú v definitívnom odmietaní ekonomického modelu prioritizácie zahraničných investícií s potenciálom tvorby pracovných miest v druhej polovici 90. rokov a na prelome tisícročí. Kritika spočíva v odmietnutí mentálneho zaseknutia sa v tom období a sentimentálnom zotrvávaní na takto vytvorenom ekonomickom modeli. A kritika nesmeruje ku kvantite vytvorených pracovných miest, ale hlavne k ich kvalite.
Pobabrali sme to
Po tridsiatich rokoch vidíme, že sme si samostatné Slovensko dôkladne poničili. Môžeme sa hanbiť. Nie je veľa žiadať od dospelých a skúsených politikov, aby kriticky zhodnotili našu situáciu a navrhli riešenia, ktoré nás vrátia medzi vyspelé štáty Európskej únie. Možno by len stačilo prestať vyplakávať nad mýtickou zdochlinou nikdy neexistujúceho tatranského tigra a pohľadať iné svetlé zajtrajšky než návraty k reálne nefunkčným neoliberálnym politikám.
Priatelia, múdre heslá, vyviňovanie sa a napádanie jeden druhého nám nepomôžu. Ani už nikoho nezaujímajú. Dôstojné pracovné miesta, dôstojné mzdy, slušný život, dostupné a kvalitné verejné služby, možnosť získať vzdelanie a miesto v spoločnosti na základe vedomostí a schopností, nie podľa príslušnosti k vyvolenej vrstve a strane, to je a bude dôležité. Bez toho, aby sme doterajší kurz zastavili a nastavili si celkom iné priority, nezastavíme ani odliv mozgov, talentov a rúk a nepostavíme na nohy ani naše hospodárstvo, ani rozpočtovú udržateľnosť, ani sociálny a dôchodkový systém.
Pobabrali sme to. Mali sme počúvať tých, ktorí pripomínali dôležitosť inštitúcií a regulácií aj skutočne profesionálnej štátnej služby. Teraz treba začať odznova. A rešpektovať pritom úlohu odborov, a to bez nálepkovania, zdôrazňovania chýb minulosti, prenášania hriechov predchodcov na plecia súčasníkov či vtláčania záujmov pracujúcich do niekoho náručia.
