Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Od vyhlásenia slovenskej nezávislosti uplynuli už tri desaťročia. Z toho sedemnásť rokov vládli politici, ktorí o sebe hovorili, akí sú národne orientovaní. Výsledkom je, že v rebríčkoch dôvery vo verejné inštitúcie či hrdosti na vlastný štát vo vyspelej Európe pravidelne obsadzujeme posledné priečky.
O budovanie pozitívneho vlastenectva sa už „národniari“ ani nepokúšajú – spoliehajú sa takmer výhradne na konšpirácie a prebúdzanie pocitu vonkajšieho ohrozenia.
Vieme, čo nám prekáža, ale neveríme v nič
Keď sa v prieskumoch pýtajú Slovákov, na čo sú hrdí, okrem prírody, hradov a občas športovca im väčšinou nič nenapadne.
Chýbajúce pozitívne naladenie sa netýka len názorov na vnútropolitickú situáciu. Podľa sociológov je úprimne proruská len malá časť obyvateľov, ďalší viac ako milión ľudí však nemá rado Ameriku, prípadne Západ. Inými slovami, vieme veľmi presne, čo nám prekáža, ale v takmer nič neveríme – doma ani v zahraničí.
Časť obyvateľov si udržiava odstup od Slovenskej republiky už od jej vzniku. Príčinou býva nostalgia za Československom, spomienka na upachtené rozdelenie spoločného štátu a temné skúsenosti z prvých rokov samostatnosti.
Keďže nie je možné vrátiť čas, najčastejšie sa tento odstup prejavuje volaním po opätovnom založení republiky, nech to znamená čokoľvek.
Tento postoj umožňuje dívať sa na dnešnú realitu z pozície morálnej nadradenosti. Často má v konkrétnych veciach pravdu, ale ako celok neponúka pozitívnu ani realistickú agendu pre budovanie vlastenectva a lepšej krajiny.
Príbuzným myšlienkovým prúdom je to, čo spoločenskí vedci nazývajú „sebaorientalizmus“.
Orientalizmus je spájaný s palestínsko-americkým intelektuálom Edwardom Saidom, ktorý ho použil na opísanie vzťahu Západu k iným kultúram a civilizáciám. Orientalistom je ten, kto definuje všetko iné ako „východ“, pričom to chápe ako jednoliatu, zaostalú, nemodernú a iracionálnu masu.
Orientalizmus ako zámerný výber faktov
Said vo svojich prácach vychádzal najmä z toho, ako sa Briti a Francúzi pozerali na Blízky východ, ale platí oveľa širšie. Veľmi dobre opisuje napríklad to, ako nás často vidia Česi.
Orientalizmus nie je lož, len veľmi selektívny výber faktov na dosiahnutia cieľa – v každej kultúre a spoločnosti sa nájde dostatok príhod a faktov, ktoré potvrdia, že Arabi, Slováci či Indovia sú proste „takí“.
Sebaorientalizmus je, keď si to isté robíme sami. Ako viackrát upozornil sociológ Dominik Želinský, v slovenskej spoločnosti predstavuje mimoriadne silný prúd, ktorý vidí pôvod našej biedy väčšinou v ďalekej minulosti.
Kým Česi alebo Nemci budovali mestá, kultúru a štát, my sme v horských údoliach pásli ovce – aspoň tak znie príbeh sebaorientalistov. Preto sa nemožno čudovať, že podliehame konšpiráciám a rôznym populizmom – máme to proste v sebe.
Tento typ uvažovania znie presvedčivo, ale ignoruje, že Slovensko bolo vždy oveľa viac ako stáda oviec, nehovoriac o tom, ako po tisícročnom budovaní štátu, miest aj kultúry dopadli naši južní susedia a že v Rakúsku vyhráva prieskum za prieskumom ultrapravicová strana.
„Národniarom“ sa nechce do vlastenectva investovať, pretože v skutočnosti im je Slovenská republika ukradnutá a už dnes z národného presvedčenia časti voličov úspešne ťažia preferencie, tak načo sa trápiť ďalšou prácou.
Ostatným sa do toho tiež nechce, lebo v Slovenskú republiku veľmi neveria a budovanie národného povedomia a hrdosti považujú za zbytočný sebaklam. Alebo sa im jednoducho nechce.
Netreba podceňovať silu ideí
Bez rozvoja pozitívneho vlastenectva sme však na pomalej ceste do pekla. Demokratické hodnoty neexistujú vo vákuu, ale prejavujú sa vo väzbe na konkrétny štátny útvar.
Z úzko racionálneho individualistického hľadiska predsa angažovaný občan nemá zmysel – to, či ako jednotlivec idem na námestie, alebo hlasujem vo voľbách, nič nezmení. Robíme to ako súčasť kolektívnych obradov demokracie, keď sa cítime súčasťou niečoho krásneho a väčšieho.
Inými slovami, Fico v skutočnosti silne vlasteneckú spoločnosť nepotrebuje – pravdepodobne ho skôr ohrozuje svojím idealizmom a ochotou prinášať obete v prospech lepšej krajiny. Potrebuje ju však Slovensko.
Masaryk povedal, že demokraciu máme, ale potrebujeme demokratov. Dnes máme štát, no rovnako si vyžaduje pre svoje fungovanie vlastencov.
Často sa ma pýtajú, čo sa s tým dá v súčasnej situácii robiť – veď umelé budovanie vlastenectva nepomôže, ak je realita vlastného štátu takým sklamaním. Podľa tejto logiky je jediným riešením, aby „lepšie“ sily vyhrali voľby a ukázali ľuďom, že majú byť na čo hrdí.
Lepšiu vládu by sme po toľkých rokoch sklamaní naozaj potrebovali, ale možno začať oveľa jednoduchšie. Napríklad tým, že sa téme vlastenectva začneme seriózne venovať.
Silu ideí netreba podceňovať – nielen slovenská história je dôkazom, že aj malé skupiny odhodlaných ľudí dokázali zmeniť dejiny.
Ak by dnes zopár skutočných osobností založilo Inštitút národnej hrdosti, ktorý by sa téme slovenského vlastenectva a nášho národného príbehu venoval, o desať rokov by to malo pravdepodobne väčší vplyv na stav Slovenska než podenkové postavy Andreja Danka či Martiny Šimkovičovej.
