Večne sa frfle, že keď sa na Slovensku menia vládnuce garnitúry, vždy sa celá predchádzajúca práca hodí do kotla a začína sa odznova. Potom, že to tu tak vyzerá! Ale je aj žáner, kde kvitne vzorná kontinuita, garnitúry sa od seba učia a rozvíjajú spoločné dielo: je to žáner debilizácie.
Ilustračne spomeňme, že za minulej éry bol Richard Sulík na jednej strane povaľač až sabotér, na druhej bolo jeho povinnosťou sedieť vo vláde! Alebo trebárs probankrotvý balíček, ktorý bol určený najchudobnejším deťom, ale zároveň logicky viac pomáhal bohatším, lebo ich rodičia platia vyššie dane.
No, tak teraz Robert Fico dokáže opisovať, ako mu krváca srdce, lebo na Ukrajine „sa“ zabíjajú dva „bratské národy“ a zároveň na Ukrajine žiadna vojna nie je – lebo sa tam vraj hrá futbal a, len si predstavte, Michal Kaščák s Michaelom Kocábom tam usporiadali koncert!
Je to až na neuverenie, ale on nechtiac cituje Georgea Orwella: Vojna je mier! Už len dodať, že sloboda je otroctvo a nevedomosť je sila.
Veľkoryso odložme nabok Ficovu formuláciu, ktorou sugeruje, že vojna na Ukrajine „sa“ stala akoby z nejakej vyššej moci. No nie, prostý fakt je, že ruské vojská si na pokyn Vladimira Putina chceli podmaniť najväčšiu európsku krajinu a tá sa bráni. A Rusi si povedali, že keď to nejde silou, pôjde to väčšou silou.
Ficove pohnútky sú ako takmer vždy odporné, v tomto prípade mu ide banalizovanie ruskej vojny, v preklade niečo ako: „Ahá, tak oni si chodia na koncerty a ešte k nám naťahujú paprče? To je teda vojna, fakt!“
Ale inak otvoril priestor na v zásade legitímnu úvahu, do akej miery je relaxačno-kultúrna až vyložene zábavná činnosť zlučiteľná s vojnovým úsilím. Aj spomínaný Orwell sa cez druhú svetovú vojnu zamýšľal, či je v poriadku počas takého konfliktu organizovať na ostrovoch futbalové súťaženie. (Vyšlo mu, že je.)
Vojna neznamená, že všetci sedia v zákope alebo napĺňajú vrecia pieskom a všetko ostatné sa zastavilo. V tyle a neraz aj na fronte či dokonca v koncentračných táboroch funguje hudobná, filmová či divadelná produkcia, dokonca sa tam aj rodia deti, žmurk-žmurk.
Ale za „normálny život“ to môže označiť len zákerný cynik alebo produkt výchovy v krajne patologickom prostredí.
Skúsme lapidárne. Keby sa niekomu príklady z vojnového Londýna, Bratislavy či z Berlína zdali neadekvátne, tak napríklad keby sme Fica preniesli do Moskvy v marci 1942, mohol by v Dome sovietov navštíviť symfonický koncert a vypočuť si 7. symfóniu, ktorú občan Šostakovič zložil priamo v obliehanom Leningrade.
Čiže, ak aj druhá svetová vojna vôbec bola naopak, obyvatelia Moskvy či Leningradu žili úplne normálny život. Logicky!
To by mohol pri najbližšej návšteve Ruska povedať verejne, vyriešilo by sa viacero problémov.
