Autor aj ekonomický analytik KOZ SR a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Znova sa rozbehla debata o štvordňovom pracovnom čase a znova tak trochu po slovensky. Všetci o tom rozprávajú a zväčša úplne mimo. Zdrojmi súčasnej debaty sú hnutie Slovensko a poznámka premiéra Fica v Davose.
Hnutie Slovensko predložilo do parlamentu návrh zákona o štvordňovom pracovnom čase. Ešte predtým sa ozvali zamestnávatelia a analytici INESS, ktorí búšia na poplach.
Podľa návrhu bude mať zamestnávateľ povinnosť umožniť zamestnancovi, ak tomu nebránia vážne prevádzkové dôvody, odpracovať štyridsať hodín týždenne namiesto piatich dní za štyri dni.
Fico avizuje menej práce za rovnaký plat. Prečo nemôžeme robiť len štyri dni? Čítajte Nič nové
Kto sa vyzná v pracovných kódexoch, tak vie, že čarovná formulka „ak tomu nebránia vážne prevádzkové dôvody“ vlastne znamená, že tento „benefit“ nebude prístupný pre 99 percent zamestnancov. Takže sa nedá celkom dobre rozumieť tej búrke nevôle, ktorú tento návrh sprevádza.
Rovnako je na pováženie to, že tento „benefit“, ktorý navrhujú poslanci za hnutie Slovensko, bolo a stále je možné dohodnúť v kolektívnej alebo v pracovnej zmluve. Takže nejde o nič nové ani prevratné či inovatívne.
Najmä však nejde o skutočnú zmenu v rámci filozofie štvordňového pracovného času, ako je chápaná vo vyspelom svete. Pretože všade tam, kde sa táto zmena zavádza, ide o reálne skrátenie pracovného času zo štyridsiatich hodín týždenne na tridsaťdva hodín týždenne.
Návrh na skrátenie pracovného týždňa na štyri dni na základe dohody odborárov a zamestnávateľov všade tam, kde to umožňujú podmienky, predstavil Robert Fico ešte v roku 2021 v Prešove. Aj v tomto prípade išlo o návrh na stlačenie štyridsiatich hodín týždenne z piatich dní do štyroch dní a odznelo slovné spojenie „kde to umožňujú podmienky“. Takže vlastne nešlo o nič prevratné a vlastne išlo o návrh, ktorý sa v niektorých kolektívnych zmluvách realizoval a stále realizuje.
Robert Fico nedávno v Davose v súvislosti so skrátením pracovného času použil aj slovo „experiment“. To, či mal tentoraz na mysli skutočné skracovanie pracovného času, nevieme.
Úspešné experimenty
Po celom svete od Nového Zélandu cez Japonsko, Španielsko, Island, Veľkú Britániu atď. sa v minulosti robili experimenty so skracovaním pracovného času a drvivá väčšina z nich bola úspešná. Vo väčšine experimentujúcich podnikov ostal skrátený pracovný týždeň aj po skončení experimentu.
Šlo pritom o skutočné skrátenie pracovného času. Veľká časť nemeckého priemyslu už tridsať rokov funguje na 35-hodinovom pracovnom týždni a aj napriek ešte väčšiemu nedostatku pracovnej sily, ako máme my na Slovensku, sa momentálne schyľuje k zavedeniu 32-hodinového pracovného týždňa vo veľkej časti nemeckého priemyslu.
Dokonca aj na Slovensku máme praktické skúsenosti s takýmto experimentovaním. V 60. rokoch minulého storočia sa experimentovalo so zrušením šesťdňového pracovného týždňa a jeho skrátením na päťdňový. Aj vtedy padali protiargumety, že „máme nedostatok pracovníkov“, že „sa to nedá v nepretržitých prevádzkach“, že „to nepôjde v doprave“, že „rozvráti nám to ekonomiku“ atď., presne ako argumentujú zamestnávatelia a analytici INESS dnes.
A tak, ako sa komunisti mýlili pred viac ako päťdesiatimi rokmi, tak sa mýlia kapitáni priemyslu a lobisti biznisu aj dnes. Prestaňme vyplakávať nad tým, ako sa to nedá, a hľadajme cesty, ako reálne skrátenie pracovného času uskutočniť.
Experimentovať so skutočným skrátením pracovného času je dobrá cesta, bez ohľadu na fakt, kto s týmto nápadom prichádza. Pretože ak niekto bude tvrdiť, že na Slovensku sa nedá zrealizovať niečo, čo sa dá zrealizovať kdekoľvek inde, tak zjavne klame. Hlavne, ak sa experimentovanie bude diať na dobrovoľnej báze, prípadne bude finančne kompenzované ako napr. v Španielsku.
