Autor je šéfredaktorom českého denníka Právo
„Protesty alebo politický obrat v jednej krajine – napríklad vo Francúzsku, v Taliansku alebo aj na malom Slovensku s dlhou rusofilnou tradíciou – môžu preskočiť na ďalšie štáty,“ myslí si Philipp Ther, ktorý prednáša dejiny východnej a strednej Európy na univerzite vo Viedni.
Zároveň sa v jeho knihe Iný koniec dejín: eseje o veľkej transformácii po roku 1989 dajú hľadať poľahčujúce okolnosti pre posledný vývoj na Slovensku – Fica, Danka, útok na právny štát ... Nie je to zďaleka iba slovenský prípad.
Fico (ne)inšpirujúci
Ako by mohol Ficov volebný úspech a jeho prvé kroky pri moci inšpirovať ďalšie krajiny? Vplyv na dianie v Európe môže mať slovenský premiér nanajvýš ako poistka pre Viktora Orbána, keby sa ostatné krajiny EÚ pokúsili pripraviť Maďarsko o hlasovacie právo, ak dospejú k záveru, že Budapešť porušuje zakladajúce zmluvy Únie.
Situácia okolo Orbánovho dlhodobého vydierania sa vyhrotila po maďarskom odmietnutí zvýšenia úniového rozpočtu a uvoľnenia ďalších päťdesiat miliárd eur pre Ruskom napadnutú Ukrajinu. O nejasnej pozícii Fica v tomto spore – či by pri hlasovaní podržal Orbána, alebo by bol lojálny voči ostatným krajinám EÚ – sa zmienil minulý týždeň web Politico.
Ale žeby túžil Roberta Fica, žiaka, služobníka a tieň maďarského premiéra, nasledovať napríklad Andrej Babiš (poradí si sám), Jaroslaw Kaczynski (populista a autoritár úplne inej kategórie) alebo lídri Alternatívy pre Nemecko?
To určite nie.
Ale inak je Therova analýza, kto sú populisti a extrémisti a kde sa vzali, plná presných postrehov.
„Taliansko poskytuje skvelý príklad, ako môže populistická politika dohnať krajinu ku krachu. Zároveň ukazuje, že všetko, o čom sa od roku 2016 hovorí ako o kríze demokracie a víťaznom ťažení pravicových populistov, sa začalo už v deväťdesiatych rokoch,“ pripomína historik praotca európskych populistov Silvia Berlusconiho.
Rok 2016 spomína ako rok brexitu a víťazstva Donalda Trumpa. Ale taký Viktor Orbán odštartoval svoju misiu budovania „neliberálnej demokracie“ maďarského typu už v roku 2010. Ak Kaczynského Právo a spravodlivosť vyhralo voľby skôr – v roku 2015 – a dve volebné obdobia tvrdo vládlo Poľsku.
Nezabudnime na príspevok Česka, hoci nebol nijako výrazný. V roku 2013 sa prvýkrát dostal do vlády Andrej Babiš, hoci ako menší koaličný partner sociálnej demokracie „len“ ako minister financií. A rok predtým dosiahol Robert Fico najlepší volebný výsledok a opäť zostavil vládu...
Neoliberalizmus a Matovič
Za hlavnú príčinu nástupu populistov a pravicových extrémistov označuje Ther neoliberalizmus, čiže kapitalizmus, ktorý sa predovšetkým po roku 1989 „oslobodil“ alebo zbavil „okovov“.
Viedenský historik tvrdí, že negatívne dôsledky je možné zhrnúť do jednej vety: prosperovali bohatí jedinci, vrstvy, veľkomestá a krajiny.
A pokračuje: „Chudobnejšie regióny, obce a zraniteľné sociálne skupiny, najmä v rozvinutých priemyselných štátoch, naopak, čoraz viac zaostávali… Prinajmenšom rovnako silná je však aj regionálna divergencia a má predovšetkým politické dosahy. Individuálne možnosti rozvoja stále silne závisia od toho, kde človek vyrastá a žije, či v hospodársky dynamickej oblasti, alebo na stagnujúcom malomeste, v najhoršom prípade vo vidieckom či v deindustrializovanom regióne.“
A prejavy globálneho kapitalizmu ešte akcelerovala finančná kríza 2008, potom pandémia a nakoniec ruská invázia na Ukrajinu s ohrozením dodávok energií a vysokou infláciou.
Čo lepšie si mohli priať populisti zbierajúci vystrašených voličov na rýchle a jednoduché riešenia?
Stále však platí, že vo voľbách rozhodujú výkony konkrétnych politikov a strán, nielen sociálne siete, dezinformácie, strašenie, útoky na najnižšie ľudské pudy. Viktor Orbán v roku 2010 získal ústavnú väčšinu preto, že ho k tomu priamo dotlačil Ferenc Gyurcsány.
Nielen slávnym „klamali sme ráno, v noci a večer“, ale pravdivým opisom vládnutia socialistov a liberálov: „Bolo úplne jasné, že to, čo hovoríme, nie je pravda. Pritom sme štyri roky nerobili vôbec nič. Nič. Nedokážete mi povedať jediné podstatné vládne opatrenie, na ktoré by sme mohli byť hrdí…“
To Gyurcsány stvoril budovateľa neliberálnej demokracie v Maďarsku, pre ktorú sa dnes už skôr hodí pomenovanie „mafiánsky štát“, premiéra, ktorý vydiera Európsku úniu a pomáha Putinovi.
Ale najmenej očakávaný nástup nebezpečného populistu k moci, doslova politickú exhumáciu Roberta Fica, má na svedomí Igor Matovič.
Keby niekedy prepadol úprimnosti, musel by na hodnotenie svojho výkonu vo vláde voliť ešte drsnejšie slová ako kedysi Gyurcsány.
Ako sa ich zbaviť
Zlyhanie ako pozvánka k moci pre politikov typu Orbána, Fica, Kaczynského alebo Babiša teda funguje. Ale ako sa ich zbaviť?
Historik Ther v kapitole Kadiaľ z pravicového populizmu ponúka príklady, ale vývoj (kniha vyšla v roku 2019, české vydanie z roku 2022 autor aktualizoval) ho usvedčil z nepresného odhadu: „Vývoj na Slovensku od roku 2019 ukázal, že opora populistov môže tiež rýchlo zmiznúť.“ Nasleduje zhrnutie – vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, masové protesty, Čaputová, voľby 2020. Ale my už vieme – po nich, žiaľ, tragédia.
Ako ďalší argument mu slúži porážka Andreja Babiša vo voľbách do Poslaneckej snemovne v roku 2021. Čo je lepší príklad takticky správneho postupu opozície spojenej do dvoch silnejších zoskupení, ale vzhľadom na mdlý spôsob vlády Petra Fialu a preferencie Babišovho hnutia ANO (stabilne okolo 35 percent) je na konečný účet priskoro.
Najskôr pomôže pohľad do Poľska, kde demokratická opozícia odstavila pravicového extrémistu Kazcynského. Tam dlhých osem rokov vzdorovali tvrdému antidemokratickému režimu sudcovia, ktorých chcela vláda od začiatku zlomiť. Pomohli výrazné občianske protesty (v tomto smere má Slovensko zatiaľ splnené), tlak Európskej únie (v prípade Poľska prišiel dosť neskoro, o Maďarsku nehovoriac, na Ficovu deštrukciu právneho štátu reagovala EÚ rýchlo).
Našťastie platí aj obrátená logika vládnutia – autoritárske vlády robia chyby a v dôsledku nich prehrávajú voľby. Donald Trump nezískal druhý prezidentský mandát aj preto, že tragicky nezvládol pandémiu covidu-19. Z rovnakého dôvodu neuspel Andrej Babiš, ktorý počas pandémie prišiel o auru schopného manažéra.
V Poľsku prispeli opozícii k povolebnej väčšine ženy, ktorým došla trpezlivosť s drakonickým interrupčným zákonom a farizejstvom vlády i cirkvi.
Nie, to nie je privolávanie ďalšej vážnej krízy, na ktorej by si Robert Fico a jeho neuveriteľná vláda vylámali zuby a navždy skončili v prepadlisku dejín.
Nekompetentné vládnutie zbytočne stálo ľudské životy počas pandémie na Slovensku za Matoviča (špeciálny typ populistu), v Česku za Babiša, v USA za Trumpa. V Poľsku rodičky alebo tehotné ženy umierali po tom, čo im vo vážnom zdravotnom stave lekári odmietli pomoc pre drakonické protipotratové zákony.
Perverzný hold
Pohľad na stále vysoké preferencie Ficovho Smeru nedáva veľké nádeje, že jeho antidemokratické počínanie prekáža aj jeho voličom, ale ešte je skoro. Popri útoku na právny štát, ktorý privádza na námestia desaťtisíce ľudí, spoľahlivo pracuje proti vláde jej ekonomická nekompetentnosť a dráždenie Európskej únie. Ak by pľundrovaný štátny rozpočet prišiel len o časť peňazí z EÚ, ako sa to stalo Maďarsku a Poľsku, narazil by Fico na vážny problém, z ktorého sa nedá vyklamať, ale doľahol by ťažko aj na jeho voličov.
Nielen Philipp Ther upozorňuje, že v tom so svojimi populistami a extrémistami nie je stredná Európa sama. Iný historik Timothy Garton Ash z Oxfordu sucho poznamenal, že keď sa tridsať rokov po roku 1989 valí strednou Európou rovnaká vlna nacionalistického populizmu ako v iných európskych krajinách aj Spojených štátoch s Donaldom Trumpom, je to svojho druhu perverzný hold tomu, aká úspešná bola celá porevolučná zmena.
Ďakujeme, nevzdáme to.
