Autorka je spisovateľka
Prvé radosti tohto roka – dobré knižky (čo iné, však). Sestry Kamily Hladkej majú na obálke fotografiu, ktorá sa autorke prisnila. Je na nej rehoľná sestra Vincenta na sánkach. Jej biele rúcho pekne koreluje s čistým snehom, ale aj s atmosférou knihy, v ktorej sú zachytené príbehy sestier rôznych kongregácií a rôzneho veku. Od deväťdesiattriročnej seniorky až po dvadsaťdeväťročnú sestru z obálky knihy.
Autorka zaznamenala príbehy žien, ktoré sa rozhodli pre zasvätený život. Vždy za iných rodinných či spoločenských okolností a v inej dekáde československých a českých dejín. K sestrám sa približuje citlivo a ony ju síce púšťajú len po určitú hranicu, no i tak je to mimoriadne zaujímavé a civilne podané nahliadnutie za múry kláštorov.
Navyše, knihu dopĺňajú vydarené fotografie a rozhodne by bola škoda preskočiť štúdiu historika Vojtěcha Vlčka o prenasledovaní katolíckej cirkvi aj samotných rádových sestier. Pre mňa, neznalú veci, bol prekvapivým momentom fakt, že táto kapitola dejín sa zďaleka nezačala písať v socializme.
Pod stromček mi kamarátka darovala novinku Dušana Dušeka Deti v daždi – možno by stačilo povedať, že už som jednu kúpila aj ja a poslala ju inej kamarátke k narodeninám.
Ale poviem viac, paradoxne preto, že nie som expertkou na Dušekove texty (rozumej – málo som ich prečítala, akosi som si k nim nevedela nájsť cestu). Zato Deti v daždi vo mne rezonovali od prvých riadkov. Až tak, že hoci som si na cestu vlakom zbalila útlu knižku, keď som večer pred cestou prečítala prvé stránky z Dušeka, musela som si vziať jeho knihu, i keď mi tým príručná batožina oťažela.
Deti v daždi sú podmanivým kalendáriom (napokon, ilustrujú ho obrázky archaického rodinného kalendára z roku 1910), v ktorom sa striedajú denné zápisky z nedávnych rokov pandémie s autorovými návratmi do detstva, mladosti či k poznámkam z medzičasu stredného veku. Bežnému človeku by toto bohatstvo prepadlo cez sito pamäti, ale v spisovateľovom podaní sú navyše skúškou správnosti – áno, aj toto je na živote protirečivé, protirečivo pekné a určite hodné zaznamenania.
Zároveň je Dušekova kniha nevysloveným prísľubom, že napriek všetkému sa dá starnúť prívetivo. Že život si plynie odo dňa ku dňu s drobnými radosťami i bôľmi, ale starnúť neznačí stať sa niekým iným. Iba ak vyštverať sa po rebríku času, aby sme sa na našu minulosť vedeli pozrieť z nadhľadu.
Dušek je v tejto knihe otvorený, úprimný, niekedy pobavený a inokedy smutný, ale vždy mu všetko do seba zapadá. A vy už dychtíte, aby ste sa na nasledujúcej stránke pustili do jeho ďalších dní a písmen.
Keďže autor je veľkým pozorovateľom a obdivovateľom mestského vtáctva, ktorého citeľne ubúda, dovolila by som si dodať, že ubúda aj ozajstných spisovateľov. Dušan Dušek mi bol odjakživa sympatický ako človek, ale novinkou je pre mňa očarenie jeho textom. Ozajstný pán spisovateľ!
