Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
„Zlé cesty, dobrí ľudia, zlý nepriateľ, čisté úmysly. Aj telefóny v leteckom režime a jazda v noci v lese bez svetiel. Desať áut v dobrých rukách. A ešte drony, lieky a piecky. Hlboká poklona armáde a vďaka bratom – Slovákom,“ napísal o spoločnej ceste českých a slovenských novinárov a aktivistov z Prahy a Bratislavy až do Iziumu a Slovianska vedúci skupiny Sergej Savčenko.
Sergej je podnikateľ z Kyjeva. Vyrába nábytok, pred vojnou zamestnával 600 ľudí. Biznis sa trochu pokazil a svoj organizačný talent teraz venuje naplno zásobovaniu vojakov na fronte. Založil fond All for Ukraine, cez ktorý už dodal stovky vozidiel, dronov a iného vybavenia.
Minulý rok spojil sily so slovenskými fotografmi a reportérmi, ktorí sa pri práci na frontových líniách spoznali s miestnymi a rozhodli sa o nich nielen informovať, ale im tiež materiálne pomôcť.
Vlado Šimíček a Gabo Kuchta z Denníka N zorganizovali dve zbierky na sanitky. Plánovali desať, no vyzbierali v nich viac než 300-tisíc eur. Z nenápadnej iniciatívy sa stal logistický kolos, ktorý prepája tisíce darcov a stovky dobrovoľníkov s brigádami na fronte. Spája ich vyšší cieľ.
Sila dobrovoľníctva spočíva v tom, že v jednom rozhodnutí priložiť ruku k dielu sa človek už pripraví na všetko, čo ešte len príde. Odrazu netreba nič vysvetľovať, všetko sa organizuje samo za pochodu, lebo každý vie, čo má robiť.
Niekto zháňa autá po portáloch, ďalší vybavujú papiere, niekto ich opraví, potom prelakuje a prefarbí a iní ich fyzicky odvezú tisíce kilometrov až na líniu frontu.
V Karpatoch sme dostali defekt. Kolóna áut nebezpečne zastala v kopci a začali sa kopiť problémy. Rezerva bola, no nepasovala, hever nejaký bol, no nestačil. V tej chvíli sa zjavil človek, v ruke hydraulický hever. Problém sa vyriešil. Kým sme balili veci, odišiel. Ani sme sa mu nestačili poďakovať.
Ukrajinci vďačnosť veľmi nevyžadujú, aj ju prejavujú inak, pomyslel som si a spomenul si pritom na Roberta Fica. Či za jeho odporom k Ukrajine nie je to, ako ho pri plynovej kríze v 2009 nechali v Kyjeve hodiny čakať, kým on bol v ťažkom strese.
Potom Ukrajine najviac pomohol, keď spolu s Danielom Křetínskym našli „takú jednu rúru v Kapušanoch“, vďaka ktorej spustili reverz. Zrejme si potrpí na formálne prejavy vďaky a uznania, ktorých sa mu nedostalo, a preto odvtedy neznáša Ukrajincov a uráža ich rečami, že v Kyjeve je normálny život.
V deň, keď to povedal, sme v Kyjeve zažili výbuch rakety dvesto metrov od nás. Pokračovali sme. A po ďalších stovkách kilometrov sme došli až priamo k vojakom v Donbase. Vďačnosť koncentrovaná do toho jedného silného objatia. A do chutnej večere v bojových podmienkach, do vykúrenej chatky.
Pochopil som jednu vec. V armáde bojuje milión Ukrajincov, no za nimi je 25 miliónov dobrovoľníkov v krajine a ďalšie milióny všade vo svete. Nie je to iba vojna vojakov, ale tiež dobrovoľníkov proti Rusku. V tomto zmysle je to aj naša vojna. A vyhráme ju spoločne, kým každý urobí za seba niečo, na čo v danej chvíli stačí.
Podporiť ďalšiu zbierku na sanitky môžete tu.
