Autor bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov a členom Rady vlády pre masmédiá
Toto nie sú bizarné postavičky z obývačkovej televízie Slovan, toto je ministerka kultúry Martina Šimkovičová a poslanec NR SR plus vládny splnomocnenec Peter Kotlár. A v ich podaní takpovediac „demontáž mediálneho štátu“ v priamom prenose.
Pred niekoľkými dňami zverejnil Peter Kotlár status, že „verejnoprávne médiá viac obsahom priblížiť k alternatívnej scéne“ a „od komerčných televízií budeme vymáhať priestor, aby sme napríklad cez reklamné prestávky počas filmov mohli prezentovať výsledky našich závažných zistení“.
Autor týchto riadkov očakával ostré protestné vystúpenia od manažmentu verejnoprávnych médií, členov Rady RTVS, Rady pre mediálne služby, Asociácie televíznych vysielateľov, členov Výboru NR SR pre kultúru a médiá... A nič. Je ticho. To tu už nik neberie vážne ani ministerku kultúry a poslanca a vládneho splnomocnenca v jednom?
Médiá a tí druhí
Duálny systém v televíznom a rozhlasovom vysielaní budujeme na Slovensku od roku 1991. Odvtedy máme vysielateľov zo zákona, vtedy STV a SRo a vysielateľov na základe licencie – súkromné rozhlasové a televízne stanice.
Podľa zákona o RTVS táto zákonom zriadená inštitúcia vysiela programy, ktoré sú „založené na zásadách demokracie a humanizmu, prispievajú k právnemu vedomiu, etickému vedomiu a environmentálnej zodpovedností“. A tieto programy ešte poskytujú „nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v SR a zahraničí na slobodné utváranie názorov“.
Čo má s týmto „alternatívna scéna“, ako ju blahosklonne volá poslanec za SNS Peter Kotlár, či nebodaj „občianska žurnalistika“, čiže termín, ktorý si vymyslel na obhajobu dezinformátorov, klamárov a podvodníkov šéf poradcov premiéra Erik Kaliňák?
Rovnako nie je možné „žiadať priestor“, akýkoľvek priestor, od komerčných médií, lebo ten sa dá (opäť zo zákona, tentoraz O mediálnych službách) len kúpiť klientmi alebo kontrolovať štátom prostredníctvom Rady pre mediálne služby.
Pán poslanec a vládny splnomocnenec navrhuje znárodnenie vysielacieho času „medzi filmami“? A ako bonus ponúkneme investigatívu Zoroslavovi Kollárovi?
Alternatívna realita
Ťažko robiť mediálnu osvetu, keď (vtedy ešte čakatelia) na premiéra a ministra obrany vystupujú v relácii Daniela Bombica, človeka oceneného iba ak náramkom na nohe pre osoby s obmedzeným pohybom po Spojenom kráľovstve (cena 15-tisíc libier vo forme kaucie) a medzinárodným zatykačom.
Bombic sa už v roku 2011 pokúšal mediálne presadiť v jednom slovenskom bulvárnom denníku telefonátom o tom, ako ho zbili v Londýne rabujúci „africkí utečenci“, ale to tu vtedy nikoho nezaujímalo, pomohol mu až covid.
Teda pomohol mu k dvom veciam, po ktorých netúžil, k už spomínanému zatykaču a k tomu, že jeho pseudonym Dany Kollár je druhé slovenské meno, ktoré sa nemôže používať na sieti Meta (predtým Facebook). Prvé bolo Jozef Tiso.
Za spochybňovaním médií, ktoré fungujú na základe platných zákonov, dodržiavajú etické kódexy, je prikrývanie skutočných káuz politikov a ich sponzorov. „Alternatívci“ sú len ich poslušní a kadekým platení sluhovia, nepoznáme majiteľov, autorov, účtovné uzávierky. To nie je žiadna alternatíva, tak ako by nebola alternatívou „občianska justícia“, „občianska medicína“ alebo akákoľvek iná obyčajná hlúposť.
