Cez FT „uniknutá“ správa o snahe európskych krajín dotlačiť Maďarsko k poslušnosti hrozbou priškrtenia finančných kohútikov znela tak dobre, až sa jej nechcelo veriť. Platilo to až do chvíle, keď ju svojimi ponosami na „vydieranie“ fakticky nepotvrdil sám Viktor Orbán a po ňom aj jeho agilný poskok Robert Fico.
Ešte trochu lepšie znie, že Orbána takéto čosi vydesilo natoľko, že vo veci päťdesiatmiliardového balíka na obnovu Ukrajiny zaradil spiatočku a našiel dosiaľ netušený priestor na kompromis. To sa bude všelikomu nepáčiť a vytvorí to priestor na žalmy o krutovláde Bruselu, čiže bude užitočné preletieť si fakty.
Po prvé, ako sme videli pri brexite, na rozdiel od sovietskych republík a satelitov, žiadnu krajinu nikto v EÚ nedrží násilím. No a potom, ak budeme dôverovať Orbánovi a FT, že táto operácia skutočne prebehla, jej vykonávateľom nemal byť „Brusel“, ale, naopak, mala ňou byť pôda jednotlivých členských krajín.
To je zásadný rozdiel.
