Autor je občiansky aktivista a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
Od minuloročných parlamentných volieb sa aj u inak príčetných ľudí pomerne často stretávam s lakonickým či polorezignovaným konštatovaním asi takéhoto znenia: „Nič sa nedá robiť, vyhrali demokratické voľby a to, čo robia, je legálne. Akokoľvek sa nám to môže nepáčiť, musíme sa s tým naučiť žiť. Najbližšie to môžeme zmeniť až o štyri roky.“
Som presvedčený, že to nie je tak. A bolo by pre spoločnosť ako celok nebezpečné, keby si takúto filozofiu či interpretáciu výsledkov volieb osvojila. Pokúsim sa vysvetliť prečo.
Legálny nerovná sa legitímny. Neviem posúdiť, či sa napríklad nový riaditeľ TANAP-u dostal na svoje miesto legálne, ale s absolútnou istotou viem, že človek s jeho minulosťou nemôže byť legitímne riaditeľom nášho najstaršieho a najvýznamnejšieho národného parku.
Keby niekomu neprekážala na prvý pohľad zjavná etická stránka a vecná absurdnosť toho, že pytliak sa stal a naďalej je šéfom ochranárov, pripomeňme mu, že podľa zákona je prioritnou misiou národných parkov ochrana prírody!
Podobne ako o pamiatkach nemôžu legitímne rozhodovať ľudia, ktorí v minulosti lobovali za ich zničenie a ktorých priorita je spochybniť ochranu životného prostredia a urobiť všetko pre to, aby sa stala bezzubou. Keby sme to pripustili, spáchali by sme niečo ako kolektívnu samovraždu.
Aj ich legalita má však svoje hranice. Len čo „noví vládcovia“ na akejkoľvek hierarchickej úrovni konajú v rozpore so zákonom, prestávajú byť nielen legitímni, ale aj legálni. Ani nelegitímni, ani nelegálni tam nemajú čo hľadať! A už vonkoncom nie, keď sú aj-aj. A to bez ohľadu na to, ako dopadli voľby.