pochádza priamo od ich šéfa. Opakuje sa tak situácia z mája minulého roku, keď dal Mečiar pokyn, aby sa poslanci pokúsili zoťať „hlavu hydry“.
Už pred rokom ten pokus mal šancu na úspech. Ľudia SDĽ vyhlasovali, že majú k činnosti vicepremiéra vážne výhrady, predseda SOP vravel, že hlasovanie o Miklošovi bude vlastne hlasovaním o Dzurindovi. Napokon z odvolania nič nebolo, lebo premiér obom koaličným partnerom oznámil, že ak Mikloša odvolajú, on podá demisiu a padne celá vláda. V máji roku 2001 SDĽ a SOP ešte cúvli. Vo februári 2002 situácia vyzerá inak. Za posledné týždne sa prakticky nestalo nič, na čo by mali vládne strany spoločný názor. Miera entropie, ktorá bola v koalícii vždy vysoká, prekročila kritickú hranicu. Účasť dvoch ministrov SDĽ na protivládnej manifestácii, zjavne opozičné výroky predsedu SOP, vnútrokoaličné napätie pre zákon o zahraničných Maďaroch, spory o novelu Zákonníka práce vytvorili atmosféru, ktorá vyslovene praje vysloveniu nedôvery podpredsedovi vlády. Pre SDĽ je Mikloš ešte neprijateľnejší, ako vždy bol, a pre šéfa SOP bude hlasovanie o vicepremiérovi ešte viac hlasovaním o Dzurindovi ako pred rokom. Pre opozíciu by bolo odvolanie I. Mikloša ideálnym spojením príjemného s užitočným, lebo pádom vicepremiéra stratí riadiaca komisia vlády pre privatizáciu SPP svoju hlavu. Nielen uchádzači o tento štátny podnik, ale celý svet by sa dozvedel, že na Slovensku vládnu dve väčšiny – jedna vo vláde a druhá v parlamente. A že vôbec nie je jasné, ktorá z nich má vlastne navrch.
