Matovičov prínos je v prospech Roberta Fica (píše Samo Marec)

Autor je prekladateľ a publicista

Igor Matovič, predseda hnutia Slovensko, alebo presnejšie rôznych obyčajných ľudí, nezávislých osobností, neúspešných strán a nejakých platforiem, sa zobudil a zistil, že sa o ňom už asi tri mesiace nehovorilo.

Treba povedať, že to boli pekné tri mesiace, ale Igor Matovič nie je v politike preto, aby vám bolo pekne. Oznámil teda kandidatúru v prezidentských voľbách.

Jeden deň Igora Matoviča

Matovič bude kandidovať, ale zároveň nebude jediným kandidátom za obyčajných ľudí. Okrem toho chce držať chrbát Ivanovi Korčokovi, no a v tomto bode sa žiada spozornieť.

Každý, komu sa chystá pomáhať, by totiž mal utekať ako o život, vydať sa na púť do Compostely a celý čas si klásť otázku, čoho presne sa v tomto alebo predchádzajúcom živote dopustil, ak sa mu tento človek chystá pomáhať. Obetí jeho pomoci sú už totiž pomaly plné politické cintoríny.

Ani to však nie je všetko: Igor Matovič kandiduje, aj keď vie, že prezidentom nebude. Kandiduje, aj keď kandidovať nemal, prezidentom nebude, vie, že nebude, a vlastne by ani nechcel byť, formálne kandiduje, ale v skutočnosti nie (to sú jeho vlastné slová).

A týmto všetkým – pozor, teraz to prichádza – sa snaží vrátiť politiku do normálnych koľají.

Iste, hlúposť veľká ako Dankov stožiar, ale čo na tom záleží. Presne takto je to predsa v dokonalom súlade s celým jeho doterajším pôsobením v politike, kde vždy niečo robil, ale v skutočnosti to nerobil, ak robil, tak to nemyslel naozaj, no a predovšetkým nikdy nedodržiaval žiadne pravidlá a ešte to aj vydával za akúsi cnosť.

Slovo o pluku Igorovom

Len aby sa nezabudlo: Igor Matovič je človek nevyberaných spôsobov (to je eufemizmus), ktorý má falošný titul, zhodou okolností sa stal premiérom, hoci na to nemal, potom ministrom financií, hoci ani na to nemal, potom sa pokúsil podať demisiu, ale ani to sa mu nepodarilo.

Zazvonil mu totiž telefón a neznámy hlas (Jožo, bol si to ty?!) mu povedal, že to nemá vzdávať a treba bojovať s mafiou. A Igor sa nevzdal, odovzdanú demisiu vytrhol, vrhol sa do boja s mafiou... no a celý tento jeho boj sa skončil Ficovým návratom.

A aj toto všetko je len krátky výpočet jeho životného diela, v skutočnosti toho bolo oveľa viac; veď si niektorí ešte, bohužiaľ, pamätáme.

Tohto všetkého sa navyše dopúšťal nielen za tichej spolupráce, ale dokonca za aktívneho súhlasu – ba nezriedka neskrývaného nadšenia – svojej družiny. Za plesania rôznych ľudí, ktorých celá politická existencia závisela len a výlučne od vôle Igora Matoviča.

Ale keby len to: oni boli totiž aj naozaj presvedčení, že je to akýsi výnimočný génius, ktorý vždy na počkanie príde s jednoduchým riešením mimoriadne zložitého problému. A on skutočne prichádzal a naozaj to často bolo jednoduché, len škoda, že to väčšinou nebolo riešenie.

Z tohto hľadiska si Matovičove vybrané osobnosti (a aj nie celkom osobnosti) zaslúžili všetko, čo im urobil. Otázka je, či sme si my zaslúžili to, čo urobil nám.

S Matovičom sa Fica nezbavíte

Pozrite sa na Igora Matoviča dnes: je v izolácii, mimo diania. Preferencie padajú, trochu sa to celé opotrebovalo. Urobil protest, prišlo pár ľudí, na hlavné protesty ho nepozývajú (a robia dobre).

Ako politik je skompromitovaný a odhalený a ostáva mu už len skalné jadro voličov a niekoľko ľudí, ktorí vždy uveria, že to s ním má nejaký zmysel a rozhodnú sa spoluprácou s ním pripraviť o dobré meno.

Hneď po voľbách odišiel do opozície, ale je v opozícii aj proti opozícii, presne tak ako vždy, v opozícii proti všetkému, čiže prínosom je absolútna nula celá nula nič, hotovo, koniec.

Zmierte sa s tým: kým bude Igor Matovič v parlamente, Roberta Fica sa nezbavíte ani omylom, pretože prvý menovaný bude vždy sabotovať možnosť akéhokoľvek kompromisu, no a po predchádzajúcich skúsenostiach sa s ním už nikto nebude hrnúť ani do vlády.

Skrátka ani tak, ani tak: kým bude v parlamente, bude síce najhlasnejšie hovoriť o porážke Roberta Fica, ale zároveň bude jeho porážku svojou prítomnosťou znemožňovať. A okrem toho ešte aj kadekoho vydierať a okydávať všetkých naokolo. Tak ako vždy.

Veď ani teraz nejde nikomu držať chrbát, ide len pútať pozornosť. Na seba. Aby si už konečne niekto všimol, že tu ešte stále je.

Tomu sa povie prínos

Predseda exOĽaNO nám však v politike zanechal ešte jeden darček: absolútne ignorovanie pravidiel. Ak sa pýtate, ako a prečo môže terajšia koalícia robiť to, čo robí, ako môže takto okato ignorovať písané aj nepísané pravidlá, poďakujete sa v prvom rade Matovičovi.

Práve on totiž počas svojej vlády pravidlá úspešne ignoroval, niekedy dokonca deklaroval ich úplnú zbytočnosť (veď ide o dobrú vec!). Tých, ktorí ich vyžadovali, obviňoval, že chcú návrat mafie. Pravidlá za jeho vlády neplatili, no a tak neplatia ani teraz.

Zoberte si napríklad len to, ako sa stal ministrom financií. Všetci sme predsa vedeli, že o financiách nevie nič, že to miesto dostal len preto, aby jednoducho bol ticho (ticho prekvapujúco nebol).

To nebolo ministerstvo financií, ale ministerstvo Igora Matoviča osobne, všetci sme to vedeli, proti všetkým pravidlám.

Alebo inokedy, keď sa pravidlá porušovali. Pamätáte si, koľko štábov, komisií a konzílií sme mali počas pandémie? Pamätáte si, ako nikto nevedel, kto o čom rozhoduje a všetci sa informácie dozvedali z premiérovho facebooku? Pamätáte si na Sputnik?

Pamätáte si na to, ako sa vtedajšia koalícia dohodla na nových pravidlách fungovania, ako mal odstúpiť Marek Krajčí, ale Igor Matovič to po ceste na tlačovku zrazu precítil úplne inak a oznámil, že to, čo platí, už neplatí? A mám vôbec pokračovať? Pravidlá sa porušovali niekoľkokrát denne, tak dlho a s takou intenzitou, až napokon úplne prestali platiť.

Dnes sledujete voľné pokračovanie.

Svojou nekompetentnosťou sa postaral o Ficov návrat. Svojím nedodržiavaním pravidiel mu pripravil pôdu. Kým bude v parlamente, tak na porážku Fica možno zabudnúť.

No a teraz ide navyše pomáhať do prezidentskej kampane, lebo je bobkový list. Je teda isté, že opäť – ako vždy – všetkých len okydá, poruší všetky pravidlá a celé to bude oveľa horšie ako bez neho. Autor si dokonca dovolí tip (a rád sa bude mýliť), že v konečnom dôsledku pomôže Ficovmu kandidátovi.

Tomu sa povie prínos.