Autor vyučuje zoológiu a ekológiu v Ústave biologických a ekologických vied PF UPJŠ
Taxonómia a systematika, vedy o triedení, fylogenéze a evolúcii organizmov prežívajú už mesiace ostrý spor. Môže sa javiť triviálne, vedci sa totiž dohadujú o tom, či huby, rastliny a živočíchy môžu mať mená po konkrétnych osobách. Neobyčajnosť sporu väzí vo vyrovnávaní sa s tienistými stránkami dejín ľudstva.
Vyhrabal mŕtvolu a poslal do Paríža
Nad skalami divokej priepasti Taiq v Ománe som v roku 2009 konečne pozoroval vzácneho orla sedlatého. So sporom sa spája vedeckým menom orla – Aquila verreauxii.
Francúz René Lesson ho pokrstil v roku 1830 v knihe Centurie zoologique a druhovým menom si uctil krajana Jula Verreauxa, ktorý orla ulovil pre akadémiu vied. Jules s otcom a bratom viedli v Paríži firmu a obchodovali s prírodninami doslova akéhokoľvek druhu.
Na zbernej ceste roku 1830 v južnej Afrike bol Jules svedkom pohrebu domorodého muža. K čerstvému hrobu sa v noci vrátil, mŕtvolu vykopal, stiahol z kože, vybral lebku a časť kostí, všetko vypreparoval, vypchal novinami a so zásielkou iných prírodnín poslal do Paríža.
Príbeh muža, exotickej kuriozity, ktorému neskôr prischlo meno El Negro, opisuje v rovnomennej knihe z roku 2004 belgický novinár Frank Westerman: „Pozoruhodný objekt zo zbierky je vypchatý Betjouana, dobre konzervovaný, ktorý ma takmer stál život, pretože som kvôli jeho získaniu bol nútený vyhrabať ho v noci na mieste stráženom jeho príbuznými.“ Jules to píše Goergesovi Cuvierovi, vedeckej autorite.
El Negro bol neskôr predaný do Španielska, kde dlho stál v expozícii múzea v mestečku Banyoles. Občas ho natierali čiernym krémom na topánky a až vďaka aktivite Alphonse Arcelina, miestneho lekára pôvodom z Haiti, a po nátlaku novinárov a iných vplyvných osôb sa časť pozostatkov v roku 2000 dostala do Botswany, kde boli s pietou pochované.
Zdá sa nám príbeh strašný? Nahliadané súčasnými definíciami humanizmu určite áno. Nie je však správnejšie dívať sa na konanie Verreauxa atmosférou 19. storočia? Potrestáme ho aspoň premenovaním orla, ktorý nesie jeho meno?
A o takýchto otázkach je prebiehajúci spor vedcov o menách, spor, ktorý je ozvenou dekolonizačných hnutí búrania sôch a premenovávania verejných priestorov.
Zlé mená na scéne
Eponymá sú mená organizmov vytvorených podľa mien osôb. Prax siaha k vynálezu dvojslovných mien organizmov Carla Linného, ktorým položil základy modernej prírodovedy. Meno jednej kvetiny, Linnaea borealis, si dokonca venoval. Mená tisícok iných organizmov odkazujú na kolegov, manželky či milenky, priateľov aj fiktívne postavy.
Dlhé dejiny štúdia biodiverzity preto priniesli množstvo mien z období, z ktorých udalosti dnes vnímame v rozpore so zásadami humanizmu.
Napríklad Cecil Rhodes (1853 – 1902) bol rasistický kolonialista a symbol imperializmu bez pravidiel. Jeho meno nesie predok človeka – Homo rhodesiensis. George Hibbert (1757 – 1837) bol anglický plantážnik a horlivý zástanca otroctva, meno má v rastlinnom rode Hibbertia z austrálskej oblasti. Robert Shufeldt (1850 – 1934) napísal v roku 1907 knihu Černoch, hrozba pre americkú civilizáciu, ktorej čítanie dnes spôsobuje až fyzickú bolesť. Meno mu zvečnili v americkej rybe Ctenogobius shufeldti.
Adolf Hitler má až dva živočíchy. Malý jaskynný chrobák Anophthalmus hitleri, objavený v roku 1932 v dnešnom Slovinsku v jaskyni Peklo, je predmetom zberateľstva neonacistov. V názve veľkého vyhynutého chrobáka Röchlingia hitleri je okrem Hitlera aj Hermann Röchling (1872 – 1955), továrnik a nacista.
Ani postmoderna nezaháľa. Belgickí a ruskí vedci nazvali vyhynutého rybojaštera, objaveného len v roku 2014, Leninia stellans na počesť Vladimíra Iľjiča (1870 – 1924). Dočkal sa aj Slobodan Milošević (1941 – 2006), vojnový zločinec a organizátor etnických čistiek. Českí botanici mu v roku 2015 vzdali hold menom nového všivca – Pedicularis milosevicii zo západného Kaukazu.
V anglo-americkej tradícii sú mená osôb súčasťou národných názvov. Na juhozápade Spojených štátov a v Mexiku žije žlto-čierny vták trupiál čiernoprsý (Icterus parisorum) s anglickým menom Scott‘s oriole – Scottova vlha. Stephen Hampton, environmentálny ekonóm, ornitológ a hrdý Čerokéz, na svojom blogu píše, že ho strasie vždy, keď túto vlhu stretne.
Vtáka v roku 1837 objavil francúzsky zoológ Charles Bonaparte, meno dostal po americkom generálovi Winfieldovi Scottovi (1786 – 1866), ktorý riadil násilné vysťahovanie indiánskych kmeňov z pôvodných území v Mississippi, Alabame a Georgii do tisíc kilometrov vzdialených teritórií v dnešnej Oklahome. Na tejto „Ceste sĺz“ pätina z viac ako šestnásťtisíc vyhnaných Čerokézov zahynula.
Bitka v časopisoch
Základom košatej vedeckej diskusie je predstava, že mená organizmov sú urážlivé a dehonestujúce, činmi historických osôb odkazujú na kolonializmus, rasizmus, totalitné režimy a iné prečiny voči humanizmu a ľudským právam. Diskusia sa vedie v textoch a komentároch kvalitných časopisov, napríklad v žurnále Medzinárodnej asociácie rastlinnej taxonómie Taxon. Odtiaľ sa diskusia prelieva aj na platformu ResearchGate, čo je akási sociálna sieť vedcov. Pod jedným z článkov je takmer 500 komentárov odborníkov z celého sveta.
Prvý článok s väčším ohlasom bol Rhodes musí padnúť: niektoré dôsledky kolonializmu na botaniku a nomenklatúru rastlín, v závere roka 2021 ho uverejnili Gideon Smith a Estrela Figueiredo z juhoafrickej univerzity Nelsona Mandelu.
Upozorňujú na množstvo mien rastlín s prívlastkom rhodes, ktorý je v africkom kontexte urážlivý a neprijateľný. Neskôr v podobnom duchu navrhli vymazať a nepoužívať prívlastky s koreňom caffer, slovo je v Afrike rasistickou nadávkou.
Najradikálnejší návrh spísali začiatkom roka 2023 zoológovia z viacerých krajín pod vedením Richarda Ladlea z Portugalska. V článku Eponymá nemajú v biologickej nomenklatúre v 21. storočí žiadne miesto navrhli úplné vymazanie a zákaz mien s personálnymi prívlastkami bez ohľadu na polaritu vnímania spoločnosťou, pretože sú zo súčasnej perspektívy „spájané s negatívnym dedičstvom imperializmu, rasizmu a otroctva“. Spoločne s Estrelou Figueiredo si emotívne povzdychnime takto: „V akej inej oblasti ľudskej činnosti zostalo niečo pomenované po Hitlerovi?“ Odpoveď je jednoduchá: v žiadnej.
Linného vynález sa časom vyvinul do akýchsi legislatívnych noriem, ktoré pre živočíchy aj pre rastliny riadia osobitné komisie. Bazálnymi princípmi tvorby mien v zmysle týchto kódov sú právo priority – vždy platí najstaršie publikované meno – a princíp stability.
Aj keď komisia zoológov deklarovala pochopenie pre skúmanie minulosti v kontexte sexizmu, rasizmu, kolonializmu a diktátorstva, reagovala na návrhy lakonicky. Oznámila, že zmena mien z etických dôvodov ohrozuje stabilitu nomenklatúry a nie je záruka, že v ďalšom vývoji spoločnosti by negatívne konotácie nemohli získať aj nové mená. Oponenti argumentovali, že taxonómia musí byť sociálne zodpovedná, a obvinili komisiu z lipnutia na tradícii na úkor etiky, pričom ide o „odstránenie pamiatok na osoby, ktoré spôsobili obrovské ľudské utrpenie“.
Objavili sa aj licitácie. Bol otrokár Hibbert horší ako sir Joseph Banks (1743 – 1820)? Druhého obhajovali, vraj z mizérie otroctva neprofitoval, hoci síce bol zakladateľom Kráľovských botanických záhrad v Kew, ale otroctvo umožňoval a v kolóniách zveľaďoval. Čo potom so stovkou druhov rodu Banksia? Kompromis ponúkli antropológovia vedení Mirjanou Roksandic z univerzity vo Winnipegu.
Navrhli demokraticky flexibilnú reformu a decentralizáciu taxonomického procesu s uplatnením etických prístupov vrátane výnimiek z princípu priority. Proti plošnému rušeniu osobných mien dôrazne vystúpil Sergij Mosjakin z botanického ústavu v Kyjeve. Situáciu s využitím až krajných analógií prirovnal k otvoreniu Pandorinej skrinky. Pýta sa, že ak je správne škrtnúť Rhodesa, pristúpi sa rovnako k nádherným amazonským rastlinám rodu Victoria? To meno predsa pripomína kráľovnú, ktorá „vládla najväčšej koloniálnej ríši 19. storočia“ so všetkými jej nedostatkami. Alebo zrušíme aj mená s religióznym či sexuálnym obsahom, napríklad rastliny Poa diaboli či Clitoria, niekoho predsa môžu urážať.
Z opačnej strany planéty sa pridal Srílančan Rohan Pethiyagoda, dnes kurátor múzea v Sydney. Svoj text z roku 2023 nazval provokatívne Policajná kontrola vedeckého slovníka? Nový kolonializmus! Pýta sa, či zrušením populárnych begónií, kamélií, dálií či magnólií chceme naštvať milovníčky izbových kvetín. Však Michel Bégon ako koloniálny úradník dúfal, že nedostatok pracovnej sily v kolóniách Francúzska vyrieši dovozom afrických otrokov. A čo iné odbory? Zrušíme označenia chorôb, čiže zabudneme na alzheimera, aspergera a parkinsona či v medzinárodnej sústave jednotiek zrušíme ampéry, hertze, kelviny, volty či watty?
Americký entomológ Quentin Wheeler na blogu vtipne píše, že ho ako fanúšika bejzbalového tímu Ohio State uráža meno nočnej mory Capablepharon michiganensis, veď kto by už len fandil Michiganu? Vážnejšie dodáva, že na „Hilterovho“ chrobáka sa možno dívame nesprávne a mali by sme v ňom vidieť pripomienku hrôz, ktorých sú ľudia schopní. Anophthalmus hitleri nám tak môže spolu s pamätníkmi holokaustu pripomínať neľudskú kapitolu dejín, na ktorú nesmieme zabudnúť.
Podľa profesorky praktickej filozofie Helen Frowerovej zo Štokholmu je cieľom inštalácie sôch význačných osôb vytváranie pozitívneho postoja k nim. Tvrdí zároveň, že povinnosťou štátov je zavrhnúť vlastné historické previnenia, čo je niekedy v tenzii s uchovaním sôch ľudí, ktorí sa dopustili porušenia ľudských práv. Preto odstránenie prefabrikovaných Leninov a iných je a bolo žiaduce, nech ako dokumenty obdobia stoja už len v depozitoch múzeí.
Sú však eponymá sochami? Platí toto všetko rovnako aj pre organizmy pomenované po tých istých osobách, ktorých sochy vo verejných priestoroch odstraňujeme? Myslím si, že argumentom pre nesúhlasnú odpoveď je písaná história ľudstva.
Mená taxónov sú jej nedeliteľnou súčasťou a poskytujú tak pohľad do dejín biologického bádania. Sú v knihách objaviteľov, aj koloniálnych, sú na tisíckach strán časopisov od čias Linného až po súčasnosť.
Ako píše Stephen Heard v knihe Fúzonôžka Charlesa Darwina a pavúk Davida Bowieho, síce môžeme odstrániť sochu neprijateľnej osobnosti z námestia, ťažko však zmažeme jej meno z vedeckej nomenklatúry. Museli by sme totiž v knižniciach zničiť aj príslušný text s jeho opisom. Veď ani ten otrasný Mein Kampf sme nespálili.
Sergij Mosjakin k tomu cituje slová pápeža Františka o „jednosmernom myslení“, ktoré je „obmedzené na popieranie histórie alebo jej prepisovanie v zmysle súčasných kategórií, zatiaľ čo historické situácie treba interpretovať vo svetle hermeneutiky príslušnej doby, nie dneška“.
Má tento spor riešenie? Pomerne jednoduché je pri národných menách, nie sú viazané legislatívou vedeckej nomenklatúry. Americkí ornitológovia sa dohodli, že upravia všetky anglické mená vtákov s rasistickým podtónom. Diskusia zmien vedeckých názov je náročnejšia a zrejme sa skončí kompromisom. Botanici sa už dohodli, že situáciu vyriešia na svojom svetovom kongrese v Madride tohto roku.
Premenujeme jazykovedný ústav?
V roku 2022 ministerstvo vnútra USA rozhodlo, že zmení názvy miest so slovom „squaw“, čo je hanebné označenie domorodých žien. Ministerka Deb Haaland, členka kmeňa Laguna Pueblo, k tomu uviedla: „Rasistické výrazy nemajú na našich federálnych územiach miesto.“
Uvažujme o Slovensku v čase, keď Verreaux lúpil hroby. Len o dve desaťročia neskôr, v roku 1852, Ľudovít Štúr v Slovanstve a svet budúcnosti píše aj o „špinavých židovských rukách“.
Štúr na rozdiel od mladšieho Svetozára Hurbana Vajanského nebol jasný antisemita. Historik Miloslav Szabó v knihe Kráska a zvrhlík konštatuje, že presvedčený antisemita Vajanský hovorí o židovskej rase nábožensky predsudočne, dokazuje to jeho známy text Židovská otázka na Slovensku zo Slovenských pohľadov z roku 1881. Obidva príklady mi pripomínajú rasizmus Charlesa Darwina.
Profesor antropológie z Princetonu Agustín Fuentes pripomína, že Darwin v diele O pôvode človeka opisoval domorodcov ako menej schopných a ženy podobné „nižším rasám“. Darwina teda nemôžeme vnímať len ako autora myšlienky evolúcie, ale komplexne aj s jeho rasistickými a mizogýnnymi predstavami. To však neznamená, že z vedeckého systému zmažeme stovky „jeho“ druhov. A rovnako u nás nepremenujeme jazykovedný ústav a nestrhneme ceduľu Vajanského nábrežia, už keď sme sa konečne odhodlali tú ulicu vylepšiť.
Na záver dve postavy zo svetovej vojny. Günther Niethammer (1908 – 1974) bol prezident Nemeckej ornitologickej spoločnosti. Menej sa vie o jeho nacistickej minulosti, v rokoch 1940 až 1941 bol členom SS v Osvienčime. Tu sa popri prizeraní zabíjaniu venoval aj prieskumu vtáctva, napríklad na rybníkoch pri tábore, ktorých hrádze tvoril aj popol upálených väzňov.
Je historickou náhodou, že sa tu nedočkal transportov slovenských Židov, privážaných od jari 1942 na základe ústavných rozhodnutí Jozefa Tisa. Mohol tak spolupáchať aj vraždy takmer šesťdesiatich tisícov našich občanov. S „odkazmi“ týchto pánov sa spoločnosť doteraz nedokázala vyrovnať.
Nacistickú minulosť Niethammera odhalil až poľský ornitológ Eugeniusz Nowak okolo roku 1990 v spomienkach, neskôr vydaných v knihe Biológovia v dobe totality. Po esesákovi zostalo meno v názvoch niekoľkých vtáčích druhov, po Tisovi zostali dokumenty, prosebné listy a... ulica vo Varíne.
V spore o vedeckú nomenklatúru sa prikláňam k uchovaniu jej historického obsahu, a preto masívne rušenie osobných vedeckých mien nepodporujem. Aspoň budem môcť sifaku žltookého, Propithecus verreauxi, lemura z Madagaskaru využiť popri opise ekologických vzťahov v tropickom bióme aj na pripomenutie smutného koloniálneho príbehu El Negra.
