Pamätáte sa, ako nás Boris Kollár do úmoru presviedčal, že svoj titul nadobudol „lege artis“? Tak to býva, keď nejaký politik potrebuje banalizovať nejaké svoje grobianstvo alebo úskok.
Od kohosi preberie nejaké slovné spojenie, ktoré vzhľadom na vlastnú obmedzenosť považuje za odzbrojujúci argument.
Taký politik má pocit, že je vyzbrojený intelektuálnou prevahou, novým slovom máva zľava doprava, ale pôsobí ako školáčik, ktorý sa pred kamarátmi predvádza slovom odpočutým z dospeláckeho rozhovoru.
No a úplne rovnako to vyzerá, keď sa Peter Pellegrini s Denisou Sakovou oháňajú „restoratívnou spravodlivosťou“.
Toto heslo má byť univerzálnou odpoveďou na všetky početné a nástojčivé výhrady ku koaličnej depenalizácii trestnej činnosti motorovou pílou, akože „vy ste azda proti restoratívnej spravodlivosti?!“ Nepripravený človek by až zaváhal! No teda, keď sa už pýtajú, tak im môžeme odpovedať.
O restoratívnej spravodlivosti by sme sa mohli vážne rozprávať, keby ju niekto aj vážne myslel, predstúpil so serióznou a pocitovou argumentáciou a potom komplexným materiálom, ktorý by komplexne rešpektoval, ehm, ideové východiská. To nie je prípad tohto paškvilu.
Jeden príklad za všetky. Ona mýtická restoratívna spravodlivosť kladie namiesto trestania dôraz na nápravu škôd a nápravu previnilca, čo znie pekne až vznešene.
Akurát v praxi to znamená, že kým autor trestných kódexov prejavil mimoriadne chápavý a ľudský prístup k zlodejom, lupičom, korupčníkom a defraudantom, na druhej strane mu restoratívny zápal nebráni ďalej posielať do basy ľudí, ktorí nikomu nespôsobili doslova žiadnu škodu.
Cez pozmeňujúci návrh Tibora Gašpara rezignuje ešte aj ten maličký až mizerný polkrok, ktorý predkladateľ urobil voči páchateľom drogových deliktov a za ktorý sa mu dostalo aspoň váhavej pochvaly.
Samozrejme, nie každý sa k pochvale pridal, keďže v normálnych krajinách ako Nemecko sa nielen debata, ale už aj praktická aplikácia týkajúca sa konzumácie (mäkkých) drog presúva od trestných k obchodným kódexom, teda k legalizácii a regulovanému obchodu.
Preto reči o približovaní sa západným štandardom v oblasti trestného práva môžeme niekomu uveriť, keď ich bude v prvom rade aplikovať tam, kde ani niet poškodenej osoby.
Nechceme nikomu radiť, ale až sa táto haraburda dostane na pretras pred Ústavný súd, mohol by tam niekto prehodiť: „Aha, takže restoratívna spravodlivosť. A mohli by sme ju vidieť?“
