Autorka je sociálna poradkyňa
Pre Roberta Fica sa hranice toho, čo si môže vo verejnom priestore dovoliť povedať, dávno posunuli za horizont. (To je priestor, ktorý síce vidíme, ale posúva sa každým naším krokom ďalej.)
A tak to pokojne povedal: „A to si fakt myslíte, že v Kyjeve je vojna? To ako žartujete, nemyslíte to vážne, dúfam... Je tam normálny život, v tom meste, absolútne normálny život.“ A ešte pripojil niečo o futbale a ukrajinskej lige.
Možno je to tým, ako ho učili dejepis.
Memorovaním dátumov, mien, víťazstiev či prehier, pri ktorých niekto podľa nie úplne jasných kľúčov určil, čo si treba „kolektívne“ zapamätať a na čo, vlastne na koho radšej zabudnúť. Nie ako drobnokresbu každodenností, ako premýšľanie o pohnútkach ľudí, nie ako skúmanie taktík prežitia.
Inak by vedel, že vojna nie je len strieľanie, permanentný život v zákopoch, hrdinské činy, ale každodenný boj o všetky normálne maličkosti z čias „predtým“, ktoré boli také bezpečné: raňajky s deťmi, futbal, práca, škola, koncert, prechádzka... len s vedomím, že rýchlejšie a neodvratnejšie než kedykoľvek predtým môže prísť stotina sekundy a – cvak! A znova sa pobeží do krytu. Alebo – cvak! A prestane existovať priestor, v ktorom niekto roky žil. A – cvak! Stratia sa blízki, navždy.
Vedel by, že všetko „normálne“, čo sa tí ľudia snažia budovať, ničím neznižuje hrôzu, ktorú zažívajú pri každom tom „občasnom“.
Vedel by, že slová môžu spustiť v spoločnosti násilie.
Sem-tam letecké útoky alebo iné maličkosti
Veta, že v Kyjeve je „normálny život“, len nadväzuje na dlhú šnúru jeho vyjadrení od fašistov v ukrajinskej armáde cez to, ako nám Ukrajinci berú, čo je „naše“, alebo neustále poukazovanie na to, aké je Rusko silné.
Od určitého času Robert Fico nielen hodnotí situáciu v susediacom štáte, ale vysiela signály, na ktorých hodnotách nám na Slovensku má prestať záležať. (To politici ostentatívne starého strihu robievajú – komunikujú v symboloch a podtextoch, aby nemuseli povedať priamo, čo idú urobiť).
Dostal sa naozaj ďaleko. Začal nahlodávať pojmy ako bezpečie, pomoc a mier. To zatiaľ bola „no-go“ zóna.
A už nie je – už otvorene dáva najavo, aký formát spoločnosti tlačí a nielen v „politickej“ rovine (teda akými technikáliami bude verejné veci spravovať), ale v „morálnej“ – že sa rozhodol relativizovať ustálené hodnoty až na dreň.
Vie totiž, že ak tými odkazmi preplní verejný priestor, prebudí v ľuďoch mentalitu sluhov a ešte sa k nemu v tom štvaní radi pripoja. Že jeho vety zľudovejú a začnú sa v rôznych variantoch používať.
Koniec koncov, aj Peter Pellegrini, ktorý ešte pred voľbami komentoval situáciu na Ukrajine viac-menej citlivo a po nich bol aspoň viac-menej ticho, dnes pokojne vypustí z úst vetu: „Myslím, že to (Fico) myslel tak, že nie že na Ukrajine nie je vojna. Ale že v hlavnom meste priamo neprebieha vojenská operácia. Samozrejme, že možno sem-tam sú nejaké letecké útoky.“
Fico vie, že keď už otočil jeden, otočia viacerí. Mnohí. Jeho vety budú papagájovať nielen politici a političky, ale aj ľudia zo správy štátu.
Bude sa síce vytvárať dojem, že na pomoci, solidarite či spolupatričnosti záleží, ale už všetci budú vedieť, že sú to len také prázdne floskuly, podobne ako kedysi „Buduj vlasť, posilníš mier!“ či „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. Ani jedno neplatilo.
Opakovaním „nie je tam všade vojna“ sa nabúrava princíp pomoci komukoľvek, kto je v núdzi, taký dôležitý pre dobre spravované spoločnosti. Na tú jednu vetu nadväzujú dohady: „Nie sú na tom až tak zle.“ Alebo: „Klamú.“
Legitimita pomoci tým, čo utekajú z Ukrajiny, sa otrasie.
Pomáhajú fašistom?
Na Slovensku existovala a stále funguje silná občianska spoločnosť, ktorá od začiatku vojny na Ukrajine vyvinula veľké úsilie, aby – samozrejme, vo svojich mantineloch – pomohla tam, kde sa dalo: finančnými a materiálnymi zbierkami či dobrovoľníckou prácou a uľahčila najmä ženám a deťom, ktoré ušli pred vojnou, príchod na Slovensko.
V expertnom združení neon sme v minulom roku skúmali, či v našej spoločnosti vznikala tzv. asociačná stigma (tak sa volá fenomén, viackrokový proces, keď sú ľudia odsudzovaní, nálepkovaní či dokonca vyčleňovaní zo svojich kruhov za to, akým ľuďom pomáhajú).
Pýtali sme sa profesionálov aj dobrovoľníkov, čo sa im deje v atmosfére, keď formálne autority spochybňujú dôvody pomoci, bagatelizujú utrpenie ľudí, ľuďom, ktorým pomáhajú, pripisujú negatívne vlastnosti, napríklad „je tam korupcia“, „pomáhate fašistom“ či „pomáhate mafiánom“.
Počúvali sme tých, ktorí vozili pomoc na hranice aj priamo na územie Ukrajiny, pomáhali hľadať ubytovanie, prekladali na úradoch, pomáhali, aby sa deti v nových školách cítili prijaté... množstvo každodenností. A ako prvé sme pochopili, že slová, ktoré vyslovujú autority, nebolia len cieľovú skupinu, ale prenášajú sa na ľudí, ktorí chcú pomáhať, a na ich blízkych.
Tí, ktorí pracovali s utečenkami a utečencami v priamom kontakte, v nárazníkovej zóne, zrazu zažívali predtým nepoznané nenávistné komentáre, a to nielen na sociálnych sieťach, ale aj v blízkom okolí, výčitky: mikroagresie, vyhrážanie sa, zastrašovanie.
Na začiatku skúmania sme netušili, že vplyv mocných ľudí na kvalitu života iných môže byť taký silný, siahať tak hlboko do intímnych zón a zasahovať veľké skupiny ľudí.
Práca tých, ktorí pomáhajú, je spochybňovaná presne v tom tempe, v akom sa citované naratívy nesú spoločnosťou, opakujú sa najskôr na obrazovke, potom medzi známymi, v práci, v škole.
Jeden z účastníkov rozhovorov hovorí: „Hovoria, že pomáhame fašistom, že sme s nimi jedna banda.“ A ďalšia: „Napadá mi slovo nástojčivosť. V očiach ľudí si chránim Ukrajincov a Ukrajinky a obviňujú ma, že si niečo dokazujem, že mám potrebu pomáhať špecificky im a že pre iných by som to nerobila.“
Prieskum ukázal napríklad to, že trvanie vojny a s ním spojená „únava témou“ má na stigmatizáciu ľudí, ktorí pomáhajú, oveľa menší vplyv ako šírenie konkrétnych informácií o ľuďoch z Ukrajiny politickými elitami, ktoré si tému privlastnili. „Keď mi tie veci hovorili,“ (teda stigmatizujúce vyjadrenia), „tak som si povedala, že veď čo iné si majú myslieť? Keď z viacerých strán už počuli, že čím dlhšie tu Ukrajinci sú, tým viac tento štát oberajú o peniaze.“
Mimochodom, všimli ste si, že keď politici dávajú vo verejnom priestore spochybňujúce vyjadrenia, hovoria o ľuďoch z Ukrajiny v mužskom rode, hoci zväčša sa pomáha ženám? Nie je to náhoda ani stereotyp – len obava, aby ich posolstvo nestratilo údernosť. Preklopte do ženského rodu „mafián“ či „fašista“ a bude vám to jasné.
Následky útokov už nie sú len vec slov
Dezinformácie zasahujú do blízkych vzťahov a opakujúce sa posolstvá dokážu spochybniť samotnú podstatu pomoci a spolupatričnosti – že je to normálna, ľudská reakcia na utrpenie niekoho druhého, aj neznámeho. Že od jej intenzity a pohotovosti sa odvíja kvalita života v určitom priestore.
Opäť niekoľko citátov z prieskumu: „Niektorí priatelia už nie sú moji priatelia. Ty pomáhaš fašistom, Ukrajincom!“ hovorí človek, ktorý organizoval materiálne zbierky, o tom, čo prežíva vo svojej komunite. Alebo žena, ktorá sprevádzala ženy z Ukrajiny po úradoch: „Prestali ma volať materské skupiny, s ktorými som sa stretávala a chodili sme spolu na aktivity. (...) Deti sa vraj nemajú stýkať s Ukrajincami. Je to problém. Mali by podľa nich mať slovenských kamarátov.“
Keď sa voči zraňujúcim a slovám mocných ľudí – formálnych autorít – prestane spoločnosť vymedzovať, poukazovať na ne a chrániť terče takýchto útokov, tento spôsob správania sa stane „normálnym“.
Usadí sa v slovníku verejných inštitúcií, iste, v zaobalenej forme, ale bude tam. A plazivo sa votrie do každodenného života.
Následky si nevšimneme hneď, ale až vtedy, keď pomoc – v akejkoľvek situácii – budeme potrebovať sami. A nedostaneme prijatie, ale spochybňovanie, bagatelizáciu a výsmech.
