Autor je prezidentom organizácie Action for Democracy, globálneho neziskového hnutia za demokraciu
Viktor Orbán je ako šofér, ktorý počuje o šialenom šoférovi jazdiacom v opačnom pruhu po diaľnici a zažartuje: „Len jeden? Veď všetci idú opačným smerom!“
Maďarský premiér už dlho testuje hranice v rámcoch EÚ a NATO. Jeho hry na zasadnutiach Európskej rady a úmyselné zdržiavanie balíka pomoci Ukrajine vo výške 50 miliárd eur frustrovali lídrov EÚ a zanechali ho izolovaného. Jeho nevysvetliteľná vzdorovitosť voči vstupu Švédska do NATO nedáva žiadny zmysel a napriek nespočetným ubezpečeniam o opaku Maďarsko ostáva posledným členským štátom, ktorý ešte neratifikoval žiadosť Štokholmu.
Opitý mocou
Jeho správanie pri každej dokumentácii bolo v najlepšom prípade malicherné, v najhoršom zlovestné a naznačuje mimoriadny vplyv Kremľa. A nie je to prvý prípad neústupnosti v prospech ruských záujmov, ktorý si Orbán osvojil na medzinárodnej scéne.
Za posledné dva roky maďarský premiér útočil z vedľajších línií a vyhrážal sa, že zablokuje celoeurópske sankcie voči ruskej ekonomike a proti kľúčovým Putinovým spojencom.
Opakovane testoval trpezlivosť svojich európskych spojencov a čo je ešte horšie, odklonil sa od odsúhlaseného konsenzu bloku tým, že Maďarsko pripojil k ruskej energii a prepožičal hlas propagande Kremľa.
Jeho kroky boli v každom štádiu v rozpore s EÚ a transatlantickým konsenzom, manipulovali s rozhodovacím procesom bloku a v konečnom dôsledku podkopávali kolektívne bezpečnostné záujmy Západu.
Niektorí tvrdia, že samozvaný „pouličný bojovník“ je opitý mocou, keďže si v roku 2022 zabezpečil drvivé víťazstvo v maďarských parlamentných voľbách. Na pozadí roztrieštenej politickej opozície a domácich reforiem, ktoré uprednostňujú Orbánovu vládnucu stranu Fidesz, je pravda, že premiér teraz môže robiť, čo chce, bez následkov.
S takto nafúknutým egom pristupoval Orbán k angažovanosti v EÚ s prehnaným vnímaním svojej vlastnej dôležitosti. Útoky na Brusel sú teraz rutinou, pričom politika EÚ je bežne označovaná ako „paródia“. Napriek tomu je to Orbán, nie ostatní členovia bloku, kto stojí v Európe sám.
Žiadne ďalšie ústupky
EÚ vynikala v odďaľovaní opatrení proti čoraz autokratickejšiemu správaniu Orbána už viac ako desať rokov, ale v čase vojny sa hrozba, ktorú Orbán predstavuje pre EÚ-27, stáva existenčnou.
Európa by sa mala prestať poddávať Orbánovmu vydieraniu. Má na to nástroje. Je čas zastaviť chvost, ktorý máva psom.
Minulý týždeň, pri ďalšej konfrontácii, Orbán konečne ustúpil od svojej opozície voči blokom navrhovanému finančnému balíku pre Ukrajinu. Napriek všetkej pompéznosti sa musel vzdať prakticky všetkých svojich požiadaviek. Musel ustúpiť od svojej požiadavky na budúce právo veta a dohodnúť sa na rozumnejšej výročnej správe a diskusii lídrov o implementácii balíka pomoci.
Orbán zabezpečil – na prvý pohľad znepokojujúcu – revíziu záverov Európskej komisie z roku 2020 o dodržiavaní práva EÚ členskými štátmi. V tejto novej „záruke“ o tom, ako by mala Európska komisia hodnotiť princípy právneho štátu, sa teraz uvádza, že všetka práca by sa mala vykonávať „spravodlivým a objektívnym spôsobom“, a ponecháva otvorené obvinenie, že Komisia doteraz nekonala v dobrej viere.
Musíme dúfať, že ide len o ďalší príklad kreatívnej tvorby obsahu zo strany EÚ, a nie o zmiernenie predtým prijatých pravidiel. Orbánovi treba objasniť, že svojou vydieračskou taktikou nedosiahne žiadne ďalšie ústupky ani machiavelistické kompromisy. Len ďalší trest. Mechanizmus podmienenosti by sa mal prísne uplatňovať, pričom akékoľvek vyplácanie finančných prostriedkov EÚ by malo závisieť nielen od záväzkov na papieri, ale aj od skutočných reforiem.
Čas vypršal
Dobrým začiatkom by bolo počkať na to, či sa zrealizujú formálne prijaté reformy súdnictva, ktoré Orbán neochotne prijal na uvoľnenie zmrazených finančných prostriedkov EÚ. Ich cieľom je posilnenie nezávislosti súdnictva prostredníctvom rozšírenia právomocí nezávislej Národnej súdnej rady a reforma fungovania Najvyššieho súdu s cieľom obmedziť riziká politického vplyvu.
Ďalšou kritickou požiadavkou by malo byť zrušenie nedávno prijatého zákona o ochrane suverenity inšpirovaného Putinom. Finančné prostriedky EÚ by medzitým mali smerovať priamo k maďarským občanom, podnikom a obciam.
Obchádzanie jeho vlády by mohlo Orbána zbaviť schopnosti vykresľovať seba a maďarský národ ako obete. Nakoniec treba jasne uviesť, že by sa malo predložiť uplatnenie článku 7, ktorý by Orbána zbavil jeho hlasovacích práv.
Orbánovo pretrvávajúce sporné správanie a celkové ignorovanie hodnôt EÚ sa musí stretnúť s ráznymi opatreniami, a to tak v prospech Európy, ako aj obyčajných Maďarov, ktorí sú svedkami toho, ako sa demokracia ich krajiny a medzinárodné aliancie rozpadajú pred ich očami.
Čas na ďalšie odkladanie problému „na potom“ už vypršal. Orbánovo vydieranie si vyžaduje ráznu odpoveď prostredníctvom právnych mechanizmov, ktoré presadzujú hodnoty EÚ a podporujú tých, ktorí trpia pod Orbánovým režimom. Je to v európskom, ako aj maďarskom národnom záujme.
