Autorka je režisérka
Vždy ma fascinoval Valentín. Až do Nežnej revolúcie patril výlučne mne, mne samojedinej, aspoň tak som si to myslela, pretože to bol deň mojich narodenín. V škole som spolužiakom rozdala cukríky a dostala som dary, ktorých spoločným menovateľom bolo, že boli užitočné, čiže pančuchy, čiapku alebo cvičky na telesnú.
Ten deň patril istým čudným spôsobom aj Elene Maróthy Šoltésovej, ktorú na Valentína pred 85 rokmi uložili do hrobu. Deň zamilovaných, s ktorým sme obe takto prepojené, pritom neznamená, že som sa narodila do láskyplného vzťahu alebo že ho ona zažila v manželstve.
Elena sa narodila v rodine evanjelického kňaza, čo bolo prvým predpokladom jej neskoršieho vzdelania, sčítanosti a všeobecného rozhľadu. V auguste roku 1874 ju popýtal martinský obchodník Ľudovít Šoltés o ruku a o pol roka už bola jeho manželkou. Nevydávala sa z lásky, sobáš bol výsledkom triezveho úsudku jej otca, že mladá žena potrebuje deti, kuchyňu a živiteľa.
Elena a jej priateľka Terézia Vansová sa začali mimoriadne aktivizovať v spolku Živena a vyvíjať snahu, aby to v budúcnosti takto byť nemuselo. Ich volanie po práve na rovnaké vzdelanie pre ženy, aké sa dostáva na univerzitách mužom, a po intelektuálnej práci, akú zastávajú, sa nestretlo s pochopením ani u Škultétyho. Vyhlásil, že tie „urovnoprávnenia“ sú zbytočnosti a že je to protináboženské. Obe priateľky si uľavili v súkromných listoch. Našich veľkých antifeministických dejateľov nazývali „vypchaté levy“.
Po pôrode druhého dieťaťa si Elena začala zapisovať pocity z materstva, z výchovy a každodennosti. Keď jej dcérka zomrela ako osemročná na tuberkulózu, uverejnila v Almanachu Živeny poviedku Umierajúce dieťa. Vajanský jej v kritickej reflexii vyčítal šokujúci naturalizmus.
Priateľke Vansovej napísala o sklamaní z kritiky: „... nechcela som podať vysoké umelecké dielo, ja vylíčila som bôľ materinský pri odumieraní dieťaťa, živý a žeravý...“
Po skone aj druhého dieťaťa, syna Ivana vydala Elena knihu Moje deti, dva životy od kolísky po hrob. Máločo v slovenskej literatúre je drásavejšie, ľudskejšie.
Jedna z kritík, ktoré vyšli v českom literárnom prostredí, hovorila o šialene udatnej knihe, o diele národnej duše. V tom čase azda nebolo matky, ktorá by neprišla o dieťa, a Elenina kniha zaznamenala aj čitateľský úspech. Dielo sa končí prostým konštatovaním: „Najhlbším blahom je mať niekoho, koho môžeme z duše milovať.“ S týmto jej odkazom môže byť gýčová melasa valentínskeho sviatku stráviteľnejšia.
Elena zomrela vo vysokom veku dňa 11. februára 1939. Ak aj videla smrť, mala tvár blízkej priateľky. „Otvorte oblok,“ poprosila vraj tíško stará dáma. „Príde mi návšteva – Vansová príde.“
