Tvrdenie, že na maďarskej ceste – z Košíc po M30 – sme došli už k Miškolcu, tu bolo pred sviatkami. Teraz sú to pocitovo roky. Podľa navigácie (Global positioning system), ktorá neklame, sme došli už do Hatvanu.
Je viac míľnikov, ktoré sa musia prekonávať na ceste k „povaleniu“ politického systému. Komponent iste nie dostatočný, ale jeden z nevyhnutných, je otočenie trestnej politiky štátu. Má rôzne podoby. Zmenou režimu v oblasti represie zločinu bola pomerne široká amnestia prezidenta Havla.
No. V ťahu po zmene spoločenského usporiadania sa Fico IV javí dôslednejší než „Nežná revolúcia“. Totiž – tiež pomerne široká – amnestia páchateľom najmä ekonomických deliktov, ktorou sú kratšie premlčacie lehoty, je len jedno zo systémových torpéd proti výkonu práva a spravodlivosti. Torpédo dôležité, keďže omnoho komfortnejšie sa perú peniaze, zneužívajú právomoci, kradne a korumpuje, keď nás neťažia strachy z iných trestných stíhaní.
Ešte aj to skrátené premlčanie znásilnenia vyzerá celkom kontrarevolučne. Podstatnejší než polemika, že počet znásilnení nahlásených medzi desiatym a dvadsiatym rokom po „udalosti“ je minimálny, je totiž fakt, že zmäkčovanie trestov je v čelnom konflikte s globálnym trendom (v demokraciách) sprísňovania definície znásilnenia. (Naposledy pred týždňom v Česku.)
Naopak. Optikou „dilemy“ (nie je to dilema!), či Fico IV siaha/nesiaha na demokratické usporiadanie, je úplne vedľajšia mapa výskytu špeciálnych prokuratúr v EÚ. V kauze likvidácie ÚŠP je kritický kontext.
Spravodlivosť a polícia totiž nie sú zďaleka jediné prostredia, kde kameň na kameni nezostáva. Kultúra (nielen rušenie fondov), životné prostredie, verejné financie (ignorovanie výdavkových limitov je fiškálny prevrat), koniec zahraničnopolitického konsenzu, zdravotníctvo, hospodárstvo, úplné podriadenie (aspoň doteraz kvázi) nezávislých úradov a orgánov (ÚRSO atď.), odoberanie kompetencií samospráv (školstvo), kriminalizácia účastníkov vojen policajtov a prokurátorov (Lipšic) – a určite sa nespomenulo všetko – to všetko sú kocky do čoraz vyrysovanejšej koláže „iliberálnej demokracie“. Orbán ju budoval roky, zatiaľ čo – a teraz pozor – Fico IV došiel za štyri mesiace až do Hatvanu.
Dá sa ešte chvíľu – trebárs ešte po „normalizáciu“ RTVS – predstierať, resp. dúfať, že Fico IV sa pohybuje v medziach mantinelov. Nie, kdeže. Je len vecou osobného sklonu k explicitnému vyjadrovaniu, či preferujeme výraz kontrarevolúcia, režimová zmena, prípadne ústavný puč. Čoskoro.
