Autor je komentátorom portálu noviny.sk
Pretláčanie amorálnych a nespravodlivých zákonov súčasnou politickou garnitúrou môže pobúriť, nie prekvapiť. Robert Fico bol pri svojich predvolebných verejných vystúpeniach dostatočne otvorený i transparentný. Zavádza na Slovensku sľubovaný autoritársky politický režim. Demokraticky zmýšľajúca menšina ho v tom môže brzdiť, nie však zastaviť. Kto si túto realitu nedokáže pripustiť, žiadnu nádej nemá.
Bolestné výkriky po hlasovaní v parlamente, ktorým si Robert Fico prebagroval slobodu svojich ľudí, boli vo svojich konkrétnych prejavoch často až úsmevné. Mohol si niekto naozaj myslieť, že „samoamnestia“ by mohla nezískať podporu amnestovaných?
Iste, tí, čo ešte 30. septembra podvečer, či dokonca aj ráno po zverejnení volebných výsledkov uverili, že nakoniec všetko dobre dopadne, lebo však vždy všetko dobre dopadlo, zrejme práve v tom okamihu s pevne zatvorenými očami tvrdo narazili na politickú realitu svojej krajiny. Mohli by si však zachovať aspoň vlastnú dôstojnosť a nefňukať. Iné ako dôstojnosť im totiž na dlhý čas nezostane.
Ani mastný fľak
Skutočne to nie je kvantová fyzika a už vôbec nevyžadovalo veštecké schopnosti predvídať, čo musí Robert Fico urobiť, ak sa mu podarí vyhrať voľby. Je to abeceda ašpirujúceho autoritára.
Autoritársky režim musí zlikvidovať slobodné médiá, aby ľudia ohluchli a oslepli. Dianie vo svete i vo vlastnej krajine vnímame prostredníctvom médií. Keby sme boli odkázaní na vlastné oči a uši, nevedeli by sme ani, čo sa deje v susednom meste.
Režim musí obmedziť občiansku spoločnosť, aby sa ľudia nedokázali organizovať. Mimovládne organizácie združujú ľudí, ktorí sú angažovaní a aktívni. Sú preto prirodzeným generátorom disentu a opozície.
Režim musí ovládnuť systém spravodlivosti, aby sa ľudia cítili bezmocne a mali strach. Občan potrebuje istotu, že ho pred svojvôľou a zneužitím moci nik neochráni. Má sa báť neustále, každého a všetkého.
V skutočnosti nie je zaujímavé, koho chce Robert Fico ochrániť depenalizáciou vybraných zločinov ako korupcia či znásilnenie. Občan síce môže byť právom znepokojený tým, koho všetkého vypustia z cely, no báť by sa mal toho, pre koho tú celu uvoľnia.
„Boha, my ich vyženieme, nebojte sa, keď všetci dobre zaberieme, tak 30. septembra po nich nezostane ani mastný fľak,“ sľúbil Robert Fico. Kto by si myslel, že sľub sa týka výhradne predchádzajúceho politického vedenia, toho zjavne neprebral ani náraz na novelu Trestného zákona.
Diletanti moci
Koniec sa začal už vo voľbách 2020. Igor Matovič sa v nich stal zosobnením nádejí Slovenska, ktoré samo seba považovalo za to slušnejšie. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej využil koncentrovaný hnev masy. Sľuboval revanš, nie spravodlivosť. Zvolili ho práve preto, nie napriek tomu. Nenávisť nikdy nie je slušná a doviedla nás, kam nevyhnutne vždy povedie.
Igor Matovič dostal na pomstu mandát, no chýbali mu schopnosti na jej dokonanie. Dokázal však zdiskreditovať inak legitímne vyšetrovanie spoločensky obzvlášť závažných zločinov. Koľko špinavej roboty urobil za Roberta Fica, keď znormalizoval miešanie trestného práva s politikou, sa naplno ukáže až teraz.
Nedá sa dosť často pripomínať, že demokratický politik nikdy nekomentuje stíhanie zločinu. Neráta skóre, nevyrába si adventné kalendáre ani bingo so stíhanými oponentmi, nech by ich už podozrieval z čohokoľvek.
Demokratický politik nebojuje proti zločinu chytaním a trestaním zločincov, to je práca polície, prokuratúry a súdov. Politik vytvára prostredie, v ktorom môže spravodlivosť slobodne fungovať, čo je zhodou okolností práca, ktorej sa Igor Matovič a jeho štafáž nedotkli ani trojmetrovou tyčou.
Rozhodne stojí za pripomenutie aj fakt, že nielen riadny trestný proces, ale ešte aj tú primitívnu, neprijateľným spôsobom vykonávanú pomstu prekazil Igorovi Matovičovi jeho najbližší spojenec Boris Kollár.
Aj politika má svoje zákony, a hoci nemajú silu prírodných zákonov, diletantov moci dobehnú spoľahlivejšie ako tie ľudské.
Užitočný zradca
Robert Fico bojoval „o život“ a zvíťazil. Je takmer v každom ohľade lepší než vrece zemiakov, ktoré by na porážku Igora Matoviča tiež pohodlne stačilo.
Je hlboko ľudské, že Robert Fico sa už nikdy nebude chcieť ocitnúť v podobnej situácii. Zaplatiť za vlastné istoty právami a slobodami občanov krajiny, ktorú ovládne, preňho navyše nie je náklad, ale čistý zisk. Keď ako mladý komunista sníval o moci, bola to moc prvého tajomníka ÚV KSČ, nie demokraticky voleného premiéra, ktorý musí každé štyri roky ponižujúco liezť plebsu do priazne.
Stále to nebude mať ľahké. Západ sa začína topiť vo vlastných problémoch, parazitické štáty z východnej periférie donekonečna tolerovať nebude. Jedného dňa bude Robert Fico vydaný na milosť a nemilosť Kremľa, kde ho považujú za dočasne užitočného zradcu.
Aj autoritárska politika má svoje zákony. Aliancie gaunerských štátov vydržia iba do likvidácie spoločných nepriateľov, potom si automaticky skočia po krku. Spolupráca je dlhodobo možná iba medzi liberálnymi demokraciami alebo rovnako mocnými diktatúrami. A teda na rovinu – moc Slovenska je aj v porovnaní s Maďarskom iba vtip.
Nefňukajte, bojujte
Nič však netrvá večne, každý režim raz padne. Akurát je takmer zločinne hlúpe sľubovať, že padne už zajtra alebo najneskôr o štyri roky. Výsledkom bude iba definitívna rezignácia.
V posledných voľbách sme neprehrali bitku, ale vojnu. Možno na dekády, možno aj na generácie. Práve preto je načase prestať fňukať a začať sa pripravovať na tú ďalšiu.
Choďte na protesty. Organizujte sa. Spájajte sa s rovnako zmýšľajúcimi. Pomáhajte ostatným, s čím pomôcť viete. Zostávajte mastným fľakom na Ficovom režime.
Asi sa nedožijete žiadneho víťazstva. Možno vás budú perzekvovať. Nie je to žiadna literárna dystopia, ale každodenná realita v Rusku, ku ktorému sa súčasná slovenská verchuška obracia.
Ak sa veci veľmi zhoršia, môžu vás zmlátiť, zmrzačiť, pripraviť o živobytie i majetok, vyhnať zo Slovenska, uväzniť alebo aj zabiť. Preto sa tomu hovorí boj. V boji sa aj zomiera. Opýtajte sa Ukrajincov.
