Autor je teológ a pedagóg, expert Progresívneho Slovenska na vzdelávanie
Po schválení novely Trestného zákona máloktoré komentáre vypovedali o tom, čo sa stalo, viac ako slzy predsedníčky poslaneckého klubu KDH Martiny Holečkovej či roztrasený hlas Františka Majerského, poslanca KDH, ktorý sa pokúsil sprítomniť pocity znásilnenej obete. Nevládal svoje pocity reprodukovať do mikrofónu.
Na druhej strane sa nedali prehliadnuť prejavy radosti poslancov koaličných strán, ktorí sa neskrývane tešili zo schválenia nedemokratickej novely. Táto novela zvyšuje pravdepodobnosť, že zločiny sexuálneho násilia ostanú premlčané.
Pozastavím sa pri tom, že po tom, ako pápež František začal hovoriť o utajovaní zneužívania mladistvých kňazmi v cirkvi, preniesol pozornosť verejnosti na vyššie poschodie. Namiesto bagatelizovania a štatistického zľahčovania či zrieďovania témy príkladmi z iných oblastí spoločnosti sa sebakriticky pozrel na tému celkom nečakane.
Systémové zlo
Aj pápež hovorí v súvislosti so zneužívaním mladistvých duchovnými o tom, že ide o zneužívanie postavenia a moci. Teológia sviatosti kňazstva hovorí v súvislosti s kňazmi dokonca o bytostnej premene. Ontologicky sa kňaz podľa katolíckej teológie stáva v jej terminológii „druhým Kristom“ (alter Christus). Práve niekde tu sa rodí nekritizovateľnosť či nekritická úcta ku kňazovi, o ktorom sa nesmie povedať nič zlé.
Slovenská ľudová verzia sa premieta do známej nekritickej úcty k pánovi farárovi, ktorý má vždy pravdu. Tento druh nekritickej úcty pomenoval František zneužívaním moci a klerikalizmom, ktorý je podľa neho skutočnou príčinou toho, že sa cirkev dostala do slepej uličky neschopnosti riešiť tento problém.
Aj český rímskokatolícky kňaz, teológ a sociológ Tomáš Halík v tejto súvislosti hovorí o potrebe štrukturálnej reformy rímskokatolíckej cirkvi. Zľahčovanie, že ide len o zlyhanie jednotlivcov, už nie je udržateľné ani vo verejnej debate.
Nepremlčateľné ako genocída
Na Slovensku sa môžeme tváriť, že to nevidíme. Nemôžeme však ako súčasť svetového kresťanstva prehliadnuť, že okrem teologickej debaty sa aj do cirkevnej právnej praxe dostala úprava a rozhodnutie ohľadom toho, že zločiny pohlavného zneužívania mladistvých sú z cirkevnoprávneho hľadiska nepremlčateľné.
Tí, ktorí sa ich dopustia, aj tí, ktorí ich utajujú pred svetskou spravodlivosťou a nespolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní, ostávajú zodpovední a budú volaní na zodpovednosť, kým budú žiť. Feudálne privilégiá práva zemepána voči znásilneným a zneužitým sa však na Slovensku nielenže nedočkali zrušenia, naopak. Boli rozšírené a lehota ich premlčania sa skrátila.
Slzy Martiny Holečkovej vnímam ako hlboko ľudské vyjadrenie spracúvania krivdy a nespravodlivosti. Zákonodarný zbor, ktorý sa primárne snaží o nastavenie pravidiel, ktoré budujú demokraciu ako hodnotový svet rovnosti, solidarity a ľudskej dôstojnosti, touto novelou pravidlá kriví. Toto poznanie sa pri komunikácii dostáva na povrch cez slzy.
Sú to emócie ľudí, ktorí takto komunikujú svoje reflektované poznanie. K takto komunikovanému poznaniu môžeme ako demokraticky uvažujúci ľudia zaujať postoj chápavej solidarity. Nemôžeme sa na utrpenie slabých len bezcitne pozerať.
Ak čítame tieto slzy a rozhorčenie s porozumením, vidíme, že takto prakticky vyzerá odmietnutie opatrení smerujúce k predchádzaniu násilia na ženách či sexuálneho násilia. V trestnoprávnej rovine ho novela toleruje. Bezpečnosť či pokoj zabezpečuje páchateľom, nie obetiam.
Nerobili by to inak
Keby sa mocní dohodli na tom, že si navzájom budú pomáhať a nechajú všetko až na posledný súd, ale na Slovensku si budú navzájom pomáhať, nevyzeralo by to inak. Ficova téza o tom, že štát je dobrý otec a cirkev je starostlivá matka, bola oprášená. Jeho príhovor na storočnici kardinála Jána Chryzostoma Korca v Nitre dáva zmysel.
Návod na čítanie a pokračovanie tohto manželstva štátu a cirkvi dáva aj výzva slovenských biskupov na pokoj. Čo na tom, že ženy a deti, ktoré primárne tvoria aktíva budúcnosti slovenského národa, prichádzajú pri tomto neregistrovanom partnerstve exboľševického premiéra a tradičného pokrytectva mocných o svoju čo i len protokolárnu dôstojnosť.
Keby spoločne chceli chrániť tých pohlavárov a mocipánov s nadprávami, ktorí sa dopúšťali násilností na ženách a deťoch pred desiatimi rokmi, nekonali by inak.
Je náročné v tomto prostredí dodať odvahu svedkom, obetiam a ich príbuzným, aby sa odvážili a hovorili o svojom ponížení. Skúsenosť s bezmocnosťou a strachom má nejedna sociálna pracovníčka, sociálny pracovník či spovedník. Kde však niet žalobcu, niet ani sudcu. Autor týchto riadkov s tým má tiež osobnú nekomunikovateľnú skúsenosť.
Od tradičného pokrytectva k ľudskosti sa bez progresu nedostaneme
Bolesť obetí ostáva, a tak neostane nič viac ako slzy, ktoré môžu priniesť katarzné uvoľnenie. To nás môže zmobilizovať k reflexii. Je to minimum, čo potrebujeme na to, aby sme sa mohli považovať za spoločenstvo ľudí, kde slabší a ponížení vedia, že ich česť a dôstojnosť, práva aj ľudskosť či nádej na nový začiatok ostanú nedotknuteľné.
A že báť a hanbiť sa budú násilníci. Preto by sme mali slzám a strachu obetí a tých, čo sa s nimi dokážu stotožniť, rozumieť. Schválená novela sa práve v tejto rovine stáva červenou čiarou.
Ako mysliacich, cítiacich a navzájom sa počúvajúcich ľudí nás privádza k spoluúčasti a solidarite. Preto vedie v konečnom dôsledku k hlbokému ľudskému pochopeniu sĺz a rozhorčenia. A k podpore nesúhlasu s konaním „väčšiny“, ktorá láme slušnosť a mravnosť svojou číselnou prevahou.
Píšem to nielen ako občan, ale aj ako veriaci človek, manžel a otec dvoch dcér. Je to cesta k ľudskosti, na ktorú musíme vykročiť ako spoločnosť. Napriek tomu, že nás koalícia ťahá do neľudskej minulosti.
