Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Aktuálna zmena trestných kódexov je osobným mocenským rozhodnutím Roberta Fica s cieľom ochrániť seba a politicky blízke osoby stíhané za korupčné a iné trestné činy z éry jeho troch predchádzajúcich vlád.
Definitívne sa tým zaradil do skupiny „zlých chlapcov demokracie“, ktorí jej univerzálne výhody zneužívajú na úzko osobné ciele. To isté sa stalo pri amnestii Vladimíra Mečiara alebo aj českého prezidenta Václava Klausa, ktorou pri odchode z úradu znemožnil vyšetrovanie privatizačných káuz z obdobia, keď bol v Česku premiérom.
Niet sporu ani o tom, že spôsob, akým Fico zmenu presadil, je aj na slovenské pomery za hranicou civilizovanosti a zaužívaných noriem politického remesla. No je to zároveň aj veľmi osobné rozhodnutie, ktorého pozadím je viac než dve desaťročia trvajúci konflikt Roberta Fica s Danielom Lipšicom.
Ukazuje sa, že Ficova pozícia ako strany sporu sa podstatným spôsobom zmenila. Je poháňaný pomstou a stratil zábrany. Tu sa pristavme.
Revanšizmus je veľmi nebezpečný motív konania, lebo poháňa pudy a potláča racionálne myslenie. Nekontrolovaná túžba po pomste je jed, ktorý rozkladá osobnosť, zbavuje ju sebakontroly a to vedie k prekračovaniu zvyklostí a noriem.
Problém je to vždy, no ak sa rukojemníkom osobnej pomsty stane celá krajina, je čas biť na poplach. Okamžitá a hlboká degradácia politickej kultúry je predzvesťou zmeny politického režimu.
Liberálna demokracia je systém, ktorý vzniká evolúciou malých krokov posilňovania vlády práva a ochrany ľudských práv v rámci systému bŕzd a protiváh. Slovensko nikdy nebolo plne rozvinutou demokraciou, no už aká-taká existujúca konštrukcia systému sa dnes rúca. Fico sa mocensky rozhodol to „zvalcovať“, no treba pripomenúť, že by to nedokázal, keby mu nepredchádzalo Matovičovo politické „bagrovanie“.
Mieru úpadku politickej kultúry na príklade zmien v trestných kódexoch dobre vidno v historickej perspektíve. Ide totiž o evergreen verejnej politiky, novely v trestnom práve sa za posledných dvadsať rokov diali neustále. Verejnosť si to ani nemusela všimnúť, lebo bez ohľadu na nositeľa návrhov existoval konsenzus o rešpektovaní základných pravidiel legislatívneho procesu.
Prvej veľkej novele z roku 2005 predchádzali štyri roky činnosti rekodifikačnej komisie a neskôr na dvakrát opakovaný proces prerokúvania zmien v parlamente. Podobne aj príprava poslednej Karasovej novely trvala dva roky a sprevádzali ju rozsiahle odborné diskusie a konzultácie. Dvakrát bola predložená na pripomienkovanie, z toho raz namiesto obvyklých pätnásť až na šesťdesiat dní.
Aj presadzovanie vlastných koncepcií spravodlivosti malo doteraz nárok na spravodlivý proces posudzovania. Existoval konsenzus o pravidlách hry, ktoré platili bez ohľadu na vlastné politické a mocenské ambície predkladateľa.
Namiesto toho prichádza éra autoritárskeho grobianstva a najťažšou úlohou je teraz nestratiť nádej, že to nebude trvať „večne“.
