Jedného môjho kamaráta znásilnil učiteľ. Nikdy o znásilnení nehovoril verejne, aj mne o tom povedal len raz, takmer medzi rečou. Bez detailov, mien alebo presného času.
Viem len, že bol ešte stále napoly dieťa, napoly mladý muž. Zasiahlo ma to ako druh poranenia, ktoré neviem vydezinfikovať, ošetriť a zaviazať. Hoci to násilie nebolo páchané na mne, týka sa ma to.
Vždy, keď si na to spomeniem, zrazu sa mi v hlave otvoria dvere do kabinetu toho učiteľa a predstavujem si mnohých ďalších žiakov.
19 svedectiev o sexuálnom násilí: Namiesto pomoci, nám poslanci napľuli do tváre Čítajte Navyše sa mi vybavia situácie, keď ma od pozície obete sexuálneho násilia delili detaily ako skorá pomoc alebo šťastná náhoda. Tak ako mnohých ďalších.
Ako pätnásťročná som chodila z Lučenca každý deň vlakom do Fiľakova do gymnázia. Raz sa vyučovanie skončilo skôr a ja som nastúpila do pristaveného osobného vlaku na stanici, aby som nečakala v zime na peróne. Oproti mne si sadol muž, stiahol si zips na nohaviciach a začal sa ukájať.
