Autorka je režisérka
Vybrať sa do Viedne znamená výlet do kultúrnej oblasti. Rozlieva sa po starostlivo ošetrovanom verejnom priestore, v interiéroch reprezentatívnych budov aj po uliciach voňajúcich tmavo upraženou kávou. Zdroj viedenskej staromilskej noblesy pramení v útrobách katolíckych krýpt, kde sa v mramorových schránkach rozpadajú na prach osvietenskí panovníci.
Strednú Európu premenila na dnešnú mozaiku demokratických štátikov odvaha dávno mŕtvych panovníkov a ich ministrov. Jozef II., syn Márie Terézie, povýšil matkine odvážne reformné novinky na bežnú prax. Deti začali chodiť do školy, skončil sa monopolný vplyv katolíckeho kléru na chod štátu, rozmohla sa sloboda vierovyznania, do platnosti vstúpil patent o zrušení nevoľníctva, rozbehol sa proces industrializácie, celý rad administratívnych a legislatívnych reforiem.
Zrušil cenzúru, trest smrti a mučenie pri získavaní priznania podozrivých z trestného činu. V Rusku, zdá sa, o niečom podobnom nechyrovali.
Zdanlivo Rusom rozumieme. Ruština patrí do skupiny slovanských jazykov, skôr narodení sa ešte prerúbu cyrilikou, v bronzovej fúzatej buste spoznávame mäsiara Stalina, vieme, ako funguje matrioška a že stakan vodky vráti človeka vzpriameného do predchádzajúcej evolučnej etapy. A potom sa Navaľného smrť rozleje ako žĺtok zo starého vajca do európskej verejnej sféry a my cítime strašný zápach rozkladu, v ktorom sa nachádzajú.
Plaviac sa na vlnách túžby za skorý mier na Ukrajine, musíme si priznať, že žiadny bezpečný prístav na obzore nevidno. Rusko je krajina, ktorá sa osvietenskej Európe viac-menej iba prizerala. Peter I., ovplyvnený tým, čo videl v Európe, síce začal budovať ideál Veľkej Rusi namiesto Svätej Rusi, ale môžeme pochybovať, či súčasný prezident má jeho ambíciu.
To, čo stalo Navaľnému, sa stalo nám všetkým. Jeho smrť mala v skutočnosti ublížiť nám, ktorí sme dedičmi francúzskeho osvietenstva, náboženských reforiem, tereziánskych a jozefínskych reforiem, ktorí si myslíme, že drzá a dravá politická opozícia je legitímnou súčasťou zdravého politického systému.
Navaľného umučili na smrť. Lámali mu vôľu, vystavovali ho mrazu, trýzneniu a potom fotoaparátom ako trofej. Pozrite sa, tu ho máme, ešte je živý, ale o chvíľu nebude. Každá fotografia, ktorú umožnili, bola pranierom. Pozrite sa, aký je vplyvný, aký rešpektovaný a obdivovaný, a pozrite, ako nám je to jedno. My sme Rusko.
Dnes zabijeme jeho a zajtra vás. A vojna na Ukrajine nemá konca. Aj tam sú mŕtvi, kopy mŕtvych. A matere búchajú na márnice, naťahujú ruky a volajú, šepcú, dusia sa plačom ako pred dvetisíc rokmi bohorodička pod krížom: dajte mi syna, moje dieťa, vráťte ho lonu, z ktorého vzišlo. My sme Rusko, odkazujú nám z márnice za polárnym kruhom, sme presne takí, akých nás teraz vidíte.
