Autor je teológ a farár
Hádam každý z nás má kamarátov, ktorí sa zvyknú oháňať okrídlenou vetou: „Aj keby z neba mali padať traktory!“. Možno ju používame aj sami. Potvrdzujeme ňou svoje odhodlanie dosiahnuť vytýčený cieľ navzdory prekážkam, aj tým ťažko predstaviteľným.
Obyvatelia európskych metropol a ich návštevníci však v posledných týždňoch dostávajú šancu svoje odhodlanie dokázať. Teda, niežeby im z neba padali traktory, ale pre farmárske protesty sa počet traktorov v mestách dočasne znásobil, a to práve na tých najvyťaženejších komunikáciách.
Poľnohospodári vyjadrujú svoju nespokojnosť so zmenami v legislatíve pre ochranu životného prostredia, so systémom, akým sa rozdeľujú dotácie, ale aj s importom lacnejších potravín zo zahraničia. Skrátka a dobre, nepáči sa im, akým spôsobom sa rozdeľujú financie medzi štátom, poľnohospodármi a predajcami.
Na sociálnych sieťach k tomu ako vždy vznikli barikády komentujúcich na oboch stranách. Na jednej sa ľudia smejú z prehliadky poľnohospodárskej techniky nakúpenej z dotácií EÚ a niečo na tom je.
Na druhej sa smejú z toho, že konečne tí mestskí kaviarenskí povaľači uvidia traktor a tiež na tom niečo málo je, hoci nemalá časť obyvateľov veľkých miest pochádza z menších sídiel alebo tam aspoň pravidelne odchádza na víkendy.
Lenže technika, ktorú farmári nakúpili pomocou dotácií, sa sama neuživí a jej prevádzka nie je práve najlacnejšia. A väčšinu obyvateľov miest nie je možné obviňovať z toho, ako sa rozdeľujú dotácie. Navyše spotrebiteľ je v dôsledku vysokej inflácie a premrštených cien v potravinových reťazcoch tiež zahnaný do kúta.
Ako človek, ktorý sa hlási skôr k mestskému typu obyvateľstva, môžem čestne vyhlásiť, že mi dalo dosť práce vyhľadať si zmysluplné informácie o tom, prečo vlastne poľnohospodári protestujú. Lacný import potravín zo zahraničia nevnímam, vidím len neustále rastúce ceny v obchodoch.
Verím, že to poľnohospodári nemajú ľahké, ale asi len vďaka tomu, že mám dobrých kamarátov, ktorí sa sami živia chovom dobytka a sú schopní sa otvorene baviť o svojej situácii.
Nožnice, ktoré sa otvárajú medzi mestom a vidiekom, východom a západom, ľuďmi, ktorí pracujú manuálne, a tými, ktorí pracujú skôr hlavou, nikomu neprospejú, hlavne ak sa otvárajú predovšetkým pre vzájomné nepochopenie na oboch stranách. K tomu si pripočítajme vplyv niektorých politikov, ktorí žijú len z tohto nekonštruktívneho konfliktu a potrebujú ho priživovať.
Hľadať cesty k sebe navzájom, viesť dialóg, vďaka ktorému budeme schopní spoločne pomenovať príčiny problémov, ktorým čelíme, dokázať pomenovať rozdiely, ale aj to, čo máme spoločné, je veľká výzva, pred ktorou stojíme, ak chceme ako spoločnosť prežiť.
