Nedajú si tí chudáci pokoj, jednoducho nie. Jednému pri pohľade na ľubovoľnú funkciu zhorí poistka a začne sa vyhrážať, že nedá pokoj, kým nejakú nedostane. Druhý ide o krok ďalej, stačí mu pozrieť sa na policu v špajzi, už si myslí, že je kompót, a so štvorpercentnými preferenciami rozpráva o vláde tvrdej ruky.
No a celé to odborne a politicky zastrešuje zombík s bodrosťou strýca, čo videl svet na montáži v Líbyi, po dvoch fľašiach Martellu spoločnosti vyjavuje tajomstvá globálnej veľkopolitiky a najnovšie sa ako jeho svetlé vzory chystá zatočiť s „politickými mimovládkami“.
Asi sa spoločne cítia ako jazdci apokalypsy. Jeden ako Attilla, Bič Boží na výprave medzi Uralom a Dunajom, druhý ako gróf Dracula a tretí ako Brennus, ktorý nám na rozvalinách republiky pri vážení zlatého výkupného odkazuje „Beda porazeným!“.
No jasnačka, už z vás všetci od hrôzy padáme do kolien.
No dobre, keby niekto ten pocit náhodou mal, tak si to prejdime technicky.
Ako reakcia na ich insitné úvahy a o bohumilých a ostatných, to jest politických (bububu!) mimovládkach tu už stálo, že vo svojom jadre je politická každá mimovládka. Je totiž verejnou a organizovanou manifestáciou občianskej preferencie. To je politika, prekvapko, čo?
Preto je pre autoritárske až totalitné spoločnosti také príznačné, že chcú mať pod kontrolou celý občiansky sektor. A preto prakticky nie je možné zlikvidovať či podmaniť si len jeho vybranú časť. To je žáner buď-alebo.
Samozrejme, je namieste pred takou ambíciou varovať a mať sa na pozore, ale realisticky vzaté, to by sme museli mať do činenia s trochu inými súpermi než s týmito tu. Aj keby to totiž mysleli naozaj, ťažko si predstaviť, čo by asi tak spravili.
Dobrou ilustráciou bola „debata“ o formálnom saturovaní rodičovského bonusu daňovou asignáciou a z toho vyplývajúceho rizika pre neziskovky. Veľmi rýchlo vyšlo najavo, čo by bolo za robotu postaviť sa celej spoločnosti, a preto to radšej rýchlo nechali tak.
Áno, platí, že tie vyjadrenia sú odporné a aktéri nimi vyjadrujú svoje opovrhovanie občanmi ako konštitučným prvkom demokratického systému. Hovoria, že politika patrí výhradne do ich salónikov, kancelárií a pivníc, kam pustia len majiteľov parlamentných žetónov a ich hostí.
Ale úprimne, toto nás môže zhnusiť, ale nie prekvapiť. A už vôbec by nás títo kinderkoví pseudodiktátori nemali vydesiť. Takých sú obrazne aj doslova plné cintoríny.
