Kontinuálna snaha vyvracať klamstvá Roberta Fica sa definične blíži známej sizyfovskej práci. Ako však vedeli už antickí Gréci, niekto to robiť musí.
Koaličné psie kusy s novelizovanými trestnými kódexmi našli pred svojím finále prezidentku Zuzanu Čaputovú v nečakane energickej forme. Je zjavné, že najväčší diskomfort pre Fica dnes predstavuje myšlienka, že Ústavný súd zapracuje tak, ako má. Dobre totiž vie, že je to dnes jediná a posledná mysliteľná hrádza pred súmrakom demokracie v jeho podaní.
Zuzana Čaputová si vyslúžila mačov hnev, lebo ho nepočúvla. Je v podstate isté, že vetovaním by sa bola pobrala cestou Ficových prianí, a teda zarúbala by si cestu do Košíc.
Situácia síce zatiaľ nevyzerá dobre (povedzme ako zachránená), ale pre fyzikálnu stránku našej demokracie platí Ficova konštanta: čím je premiér zúrivejší a čím viac klame, tým optimistickejšie sa možno pozerať na najbližší vývoj.
Koncom týždňa bol taký napajedený a tak veľmi luhal, že je jasné, ako veľmi sa Ústavného súdu obáva. A teda sám vie najlepšie, že jeho svinská novela má všetky predpoklady rozbiť si pri kontrole ústavnosti nos.
Tieto signály musí vnímať aj samotný Ústavný súd, ktorý sa v pondelok tiež ohradil voči Ficovým vyjadreniam.
Rečičky o sluhovi Sorosa, médií a tretieho sektora nie sú určené pre uši ústavných sudcov, len pre Ficových roztlieskavačov na facebooku. Sú však medzi nimi aj indície, že Fico nebral ani v minulosti rozhodnutia ÚS inak ako prospechársky: hodí sa mi to, alebo sa mi to nehodí.
Tak napríklad prezidentkino „zmarenie referenda“ o predčasných voľbách. Tristokrát opakovanou lžou si Fico utrel do vtedajšieho rozhodnutia ÚS topánky, pretože všetci okrem jeho roztlieskavačov vedia, že len čo jedna z dvoch referendových otázok cez Ústavný súd neprešla, prezidentka referendum vypísala.
Prečo sa k tomu vracať? Lebo sa k tomu vracia Fico – so svojimi interpretáciami.
Dnes je priestor kontaminovaný náhradkami za skutočnosť ako azda ešte nikdy od pádu komunizmu.
Vtipné je, ako z toho špliecha na maják jeho koaličným partnerom, „serióznym kandidátom“ na prezidenta. Najmä Peter Pellegrini sa cíti čoraz menej príjemne, lebo voľby sa blížia každým dňom a naňho plnou váhou padá jeho podržtaškovstvo. A najmä na rozdiel od Andreja Danka vie, že len bezmocne, bez vlastného presvedčenia opakuje vetičky z Ficovho katechizmu.
Tak to chodí po odpredaji duše luciferovi.
