Autor bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov a členom Rady vlády pre masmédiá
Vláda 7. februára poslala Strategickú komunikáciu Slovenska do medzirezortného pripomienkovania. Bola „koncipovaná prioritne s odkazom na Ústavu SR“ a jej cieľom je budovať „hrdosť a vzťah k vlasti, histórii a tradíciám, ktoré sú ukotvené v Preambule Ústavy SR“.
Trochu klišé, trochu prázdnych slov, s ústavou ako figovým listom, ale čo už. Lenže už o týždeň neskôr stáli pred budovou Generálnej prokuratúry šéf Úradu vlády SR, šéf poradcov premiéra, štátny tajomník, poslanec parlamentu, všetci za SMER-SSD.
To nie je nezdvorilosť, ale bez mien a priezvisk to lepšie ilustruje situáciu, v ktorej sa Slovensko ocitlo. Uvedení politici podávali trestné oznámenie na novinára Martina M. Šimečku. V pozvánke avizovali jeho syna, predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Tým na dlhý čas pochovali „argument“, kto tu nevie napočítať do 30.
Podpredseda parlamentu a predseda koaličnej strany sa s úprimnosťou sebe vlastnou do kamery priznal, že vtedajšiemu riaditeľovi RTVS schvaľoval moderátora politickej diskusnej relácie – v ktorej, a to nie je až také zábavné, aj sám účinkoval. O niekoľko dní do kamery, ako inak, sľubuje „radikálne a tvrdé riešenie na zmenu vedenia RTVS“.
Toľko k „strategickej komunikácii“ v uznesení vlády a k výkonu na tomto poli – už aj tak pekne rozoranom a aj pohnojenom.
Zaspomínajme si na budúcnosť
Keď zaspomíname, mediálnej úderke štátostrany skrátime čas samoštúdia a opakovania cudzích chýb.
Po okupácii ČSSR spriatelenými armádami (špeciálna vojenská operácia) v roku 1968 sa už ani normalizátori neodvážili obnoviť cenzúru – jej zrušenie bolo jedným z hlavných výdobytkov Pražskej jari. Preto vznikli hneď tri úrady, a to je pre túto garnitúru určite inšpirujúce: Federálny úrad pre tlač a informácie, Český úrad pre tlač a informácie a rovnako slovenský. Bol tam, kde teraz sedí Erik Tomáš, bývalý novinár, hovorca.
Jednoducho páchatelia sa vracajú a premlčiavajú. Vedľa úradu, a to je druhá inšpirácia, sídlila sovietska tlačová agentúra APN (Agentstvo pečati, novosti – Agentúra tlače a informácií), ktorá vydávala týždenník Argumenty a fakty. APN bol taký Sputnik vtedajších čias.
Zaujímavé na tom bolo, že Slovenský úrad pre tlač a informácie sa riadil podľa zásad, ktoré vymyslel istý Napoleon III. Tiež sa mu akože bridila cenzúra, už vtedy mu kazila osobné PR, čo-to ponechal na cirkev (podobnosť s dneškom zďaleka nie čisto náhodná), ale svetské tlačoviny reguloval systémom troch výstrah: pokarhanie, pokuta a zákaz vychádzania.
Toto by sa do „strategickej“ komunikácie tiež mohlo hodiť. Nikto nič nezakazoval. K cenzúre preventívnej a následnej pribudla autocenzúra. A okrem toho, o vydávanie tlače mohol požiadať každý, ale nie každý dostal pridelený papier – strategickú surovinu. Lenže tak to bolo aj za Masaryka, takže vlastne sme len pokračovali v tradíciách, ktoré sa nám hodili vtedy a ešte sa predsa len zídu aj dnes.
Zrušenie Akčného plánu boja proti hybridným hrozbám je len logickým pokračovaním úsilia presadiť strategickú komunikáciu štátu. Aj keď, samozrejme, aj tu je na čom pracovať. Škoda peňazí, ktoré na to úplne rozhadzovačne dáva EÚ – teda podľa mediálnej úderky, aj keď so slovom úderka opatrne, poslanec Glück by sa tam mohol spoznať.
Ale smelo, je predsa dôležité položiť si „nástojčivé“ otázky a potom na ne odpovedať. Je šírenie holej pravdy pornografia? Pozrime sa na to aj cez dotácie umelcom.
Predseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá Roman Michelko to už urobil na tlačovke ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Sám dal zásadný argument k tomu, prečo bol dotačný systém zlý, jemu nedal nič a dostalo iné dielo: „Celá kniha je o tom, že niekto trtká, serie, onanuje.“ No nekúpte to!
