Moskva robí chyby a tým je najviac nebezpečná

Autor pracuje na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe

Cesta, po ktorej Rusko dlhé roky kráča, je slepá ulička. Vedie k ekonomickému zaostávaniu, plytvaniu ľudskými i materiálnymi zdrojmi a k rastúcej izolácii krajiny. To najhoršie a najnebezpečnejšie pre zvyšok sveta však je, že Moskva je skalopevne presvedčená o správnosti svojej cesty, a preto ešte pridáva plyn.

Ak sa nič nezmení, na konci čaká Rusko priama zrážka so Západom v podobe otvoreného vojenského konfliktu. Človek by povedal, že do niečoho takého by šiel len blázon. Ruské vedenie však už urobilo toľko strategických hlúpostí, že očakávať od neho elementárnu schopnosť triezvo uvažovať je samo osebe na hranici šialenstva.

Doma ako za Stalina

V Rusku panuje tá istá politická garnitúra viac než dvadsať rokov a to, akým smerom sa jeho spoločnosť a politika vyvíjajú, už čoraz viac pripomína Sovietsky zväz za Stalina. Akákoľvek opozícia je vo väzení a jej predstaviteľov ohrozuje vysoko infekčný syndróm predčasného úmrtia.

Politkovskú zastrelili. Borisa Nemcova tiež. Prigožinovi spadlo lietadlo. Litvinenko pojedol polónium. A celkom nedávno prišlo Navaľnému na druhý pokus tak zle, až z toho vo väzení umrel. V Španielsku zas ktosi vyprázdnil zásobník do bývalého ruského zbeha a Skripaľ sa v Británii zachránil tiež asi len vďaka prozreteľnosti.

Celá spoločnosť, nehovoriac o jej politickom vedení, sa stáva paranoidnou a zjavne trpí pocitom ublíženia a vonkajšieho ohrozenia v najväčšej krajine na svete. Presvedčením o vlastnej výnimočnosti a úlohe v dejinách jej pritom môže konkurovať už asi len Nemecko tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

Z prezidenta sa stáva neomylný vodca, nesmrteľná modla na politickej scéne. Stačí, aby sa krivo pozrel, a všetky superhviezdy ruskej populárnej scény sa po predvianočnej párty bez šiat zrazu začnú pred Džingischánom na povel v predklone kajať. Sovietsky zväz za Brežneva popri tom vyzerá ako reedukačné centrum pre mladistvých.

Kremeľ robí chyby

Vnútropolitické nastavenie Ruska vylučuje prehodnotenie vlastného konania. Kde nie je opozícia a cení sa len lojalita, tam nie sú ani alternatívne riešenia. Nemožno tak rátať s tým, že Kremeľ sa z neznámeho dôvodu zrazu začne správať inak. V tomto máme oproti Moskve výhodu. Náš systém je nastavený tak, že sa každé štyri roky obmieňa.

Rusko má pritom na svojom území celú Mendelejevovu tabuľku prvkov. Vec, ktorá bráni jeho vlastnému pokroku, je jeho domáca politika a z nej plynúce konanie na medzinárodnej scéne. Kremeľ jednoducho robí chyby doma i v zahraničí, čím ťahá celé Rusko dolu.

Vojna v Gruzínsku, anexia Krymu, vojna v Donbase a v neposlednom rade súčasný konflikt s Ukrajinou ukazujú, že Moskva je čoraz ochotnejšia používať vojenskú silu na presadenie svojich cieľov. Tento spôsob fungovania v medzinárodnej politike je extrémne neefektívny.

Jedinou cestou k dlhodobej prosperite je spolupráca medzi krajinami a ideálne práve s tými najvyspelejšími, nie používanie vojenskej sily. To krajine politicky, spoločensky a hospodársky len ubližuje. Čína azda chápe aspoň to.

Najväčšou strategickou chybou dnešného ruského vedenia však bola invázia na Ukrajinu pred dvoma rokmi. Jej cieľom asi nebolo dostať Švédsko a Fínsko do NATO ani vytvoriť z ukrajinského a ruského národa nezmieriteľných susedov na generácie dopredu podobne ako sa to v deväťdesiatych rokoch podarilo Srbom vo vzťahu k národom bývalej Juhoslávie.

Ak Moskva neprehrá

To, čo Rusko na Ukrajine dosiahlo, ho stálo státisíce obetí a neuveriteľné množstvo peňazí a vojenského materiálu, čo jeho vedenie nonšalantne ignoruje. Ak si navyše doterajšie zisky bude Moskva schopná udržať, prípadne ešte aj rozšíriť, iba ju to utvrdí v tom, že jej prístup k medzinárodnej bezpečnosti a používaniu sily je správny.

Výsledok je do veľkej miery v našich rukách. Hospodársky máme kapacitu Rusko prezbrojiť. Záleží len na našej ochote pomôcť Kyjevu. Ak však Ukrajina túto vojnu nevyhrá, čaká nás v dlhodobom horizonte veľmi pravdepodobne priamy konflikt s Moskvou.

Ak totiž v Rusku neexistujú mechanizmy, ktoré by viedli k zmene jeho prístupu, a ak bude Kremeľ na čele s Vladimirom Putinom naďalej presvedčený o správnosti nastúpenej cesty, potom nie je žiadny dôvod predpokladať, že Moskva prestane využívať vojenskú silu na presadzovanie svojich paranoidných cieľov.

Ak základným poučením z vojny na Ukrajine navyše bude to, že Západ nedokáže jednotne vzdorovať ruskej hrozbe ani z krátkodobého hľadiska, tak si naozaj koledujeme o to, že Putin spraví ďalšiu strategickú chybu a nebude sa zdráhať využiť v prípade akejkoľvek krízy vojenskú silu aj proti členskej krajine NATO. To len potom bude kucapaca.

Jedinou útechou a nádejou na zmenu potom zostáva výmena na čele Ruskej federácie. Najhorším scenárom je, že súčasný ruský prezident sa dožije vysokého veku v plnom zdraví.