Keďže pohotová reakcia je to, čo vám napadne na druhý deň, aj v nedávnom pojednaní o rozdrapených kinderdiktátoroch chýbal asi najvýstižnejší príklad toho, kde ich ambície narážajú na objektívne mantinely. Výročie jednej dvojnásobnej vraždy a premiérskeho pádu nech teda poslúži aj ako aktualizačný moment.
Keď sa človek trochu premôže, ľudsky azda aj dokáže pochopiť dnešné zadosťučinenie Roberta Fica, ktorý sa (z jeho pohľadu krajne nespravodlivo) musel porúčať z premiérskej funkcie, znášať ústrky a pohrdlivé pohľady bývalých klientov a patrónov, ktorí ho považovali za výbehový model.
Zrejme sčasti aj z tejto skúsenosti vyplývajú jeho silácke gestá, ako napríklad keď ľutuje svoju demisiu spred šiestich rokov s tým, že dnes by na ňu nepristúpil! Nevieme, či si to uvedomuje, ale týmto odkazuje, že jeho vládnutie odteraz nebude výsledkom, ale zdrojom politickej reality.
To vyzerá na mocenskú horúčku. Príznaky sú sprvu mierne, ale pozor, keď teplota neustúpi a nezaberú ani zábaly, končieva sa to kazajkou.
Čiže skúsme prevenciu v podobe didaktického výkladu.
Pohľad do minulosti môže byť skresľujúci, preto zúčastneným aj divákom pripomeňme, ako to bolo. Premiéri nepodávajú demisie z dobrého rozmaru, ale preto, že musia. Tí normálni politické okolnosti spoznajú a uvoľnia priestor, aby zabránili ďalším škodám, pomalším a arogantnejším do nich treba namočiť nos.
Keď teda Fico hovorí, že už by neodišiel, predstiera, že to bolo jeho vlastné rozhodnutie. Asi suverénne. Nuž, nebolo.
Brunátnym mužom v strednom veku závislým od konzumácie moci je nepríjemné, keď to musia počuť, ale nie sú svojstojnými tvorcami reality. A v tomto prípade bol Fico závislý od priazne politickej entity stelesnenej Bélom Bugárom.
Keď o túto priazeň prišiel, bolo už pomerne jedno, či demisiu podať chce, alebo nechce, ústavný systém by mu ukázal dvere. Chápal to aj on, po vytriezvení zvolil deeskaláciu a využil priestor, ktorý sa mu ešte núkal – lebo mu mohol aj nezostať.
Napokon, najlepšou odpoveďou Ficovi sú Bugárove slová, že keby mohol vrátiť čas, nebol by pristúpil na vymenovanie vlády Petra Pellegriniho. Veru, v tejto veci má každý koaličný partner rovnaké kľúče, či je veľký, alebo malý, oranžový, alebo červený.
Praktickú lekciu dôsledkov popierania politických zákonov sme potom videli v prípade vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Tí opovrhovali malým koaličným partnerom, dávali mu najavo, že je malý, zbytočný, má byť ticho a vlastne ho netreba, lebo vláda nepotrebuje väčšinu.
A potom to celé havarovalo. Zázrak.
Nevieme, či sa nám Fico napínaním svalov vysmieva, alebo politickým umom klesol na ich úroveň, ale ak áno, tak je to vlastne dobrá správa.
