Autorka je lekárka a spisovateľka
Nechcem fabulovať, čo by Ján Kuciak povedal či nepovedal na dnešnú situáciu, protiví sa mi to. Zanechal po sebe dosť svojich myšlienok, ktoré stojí za to si pripomenúť a ktoré až mrazivo presne opisujú aj dnešok.
V roku 2017 v rozhovore pre svoju alma mater napríklad povedal: „Občas sa mi zdá absurdné, čo všetko je ešte stále na Slovensku možné. Niektoré veci ma prekvapujú, aj keď som ich tušil a aj keď viem, že to tak funguje. Niekedy som prekvapený z toho, že sa to deje v až takom rozsahu a až tak jednoducho.“
To jeho prekvapenie možno zažívame viacerí, akurát, že sa už teraz, po jeho vražde a po tom, čo sa právo v tomto štáte mení tak, aby chránilo páchateľa, a nie obeť, do toho už mieša aj strach.
Mnohí sa pýtajú, na čo sú dobré pokojné protesty, aký môžu mať dosah. Iní už opäť hovoria o odchode. A ďalší prestali dúfať v návrat.
Mnohí, čo sme tu stále, sme už tiež určite nie raz zvažovali, že odídeme, ale z rôznych dôvodov sme neodišli. Jeden z nich je aj ten, že to tu máme radi a cítime zodpovednosť, že bez nás sa to tu nevybuduje. Zvlášť tu, na východe, kde slovami premiéra nič nie je.
Mimochodom, tieto slová povedal presne pred tými šiestimi rokmi, deň predtým, ako rezignoval s konkrétnym poukazom na náš región, ktorý podľa neho nemôže zaujímať taliansku mafiu.
Lenže vieme, že mafia nemá len taliansky rodokmeň.
V našom meste a krajine naozaj veľa toho chýba, no najviac nám budú chýbať tí, ktorí sa tu narodili, ale pre to, čo sa tu deje alebo aj nedeje, chcú odísť hneď po skončení strednej či vysokej školy.
Tým viac, keď zažívajú to, čo opísal po skončení svojho bakalárskeho štúdia Ján Kuciak: „Mám za sebou tri roky, keď ma skúšky ani raz (!) nedonútili poriadne sa učiť. Keď som nestretol jedného pedagóga, ktorý by ma inšpiroval, zmenil moje myslenie či nazeranie na svet. Keď som nedostal takmer žiadny praktický základ profesijnej činnosti, morálky a etiky. Keď som nedostal žiadny podnet pracovať na sebe, keď sa všetko vtlačilo do niekoľkostranového „výcucu“ s názvom Prejdi a uteč a keď som azda miliónkrát s podobnými zúfalcami riešil, ako na tom vlastne sme.“
Bude iba hŕstka tých, ktorí tak ako Kuciak zostanú riešiť naše problémy.
V spomienke naňho by sme pokojne mohli použiť aj to, čo napísal o Ernestovi Valkovi: „Netreba heroizovať človeka z mäsa a kostí, ale je nutné zamyslieť sa nad výsledkami jeho práce a v jej kontexte zhodnotiť náš vlastný príspevok k lepším zajtrajškom. Hoci by bol len almužnou, prepitným chudobnej spoločnosti našich čias.“
Ján a Martina mali 27 rokov, keď ich zavraždili. Nechceli sa zapísať do slávneho klubu 27. Chceli sa vziať, mať deti a žiť tu, na Slovensku a meniť ho k lepšiemu.
Ján Kuciak úprimne veril v občiansky aktivizmus a mal aj návod na to, ako sa podieľať na spoločenskej zmene: „Mnoho politikov vyrástlo zo samospráv, kedysi zastávali post starostu, primátora alebo župana. To, čo im prešlo v menšej politike, budú robiť aj v tej vrcholovej.
Možno teda stačí kontrolovať zákazky a činy politikov vo vašom meste. Minimálne v polovici nájdete technické chyby, možno aj horšie veci. Treba sa zaujímať o svet okolo nás.
Verím, že postupnými krokmi sa dá spoločnosť a politická verejnosť kultivovať tak, aby si ľudia takýchto vecí dovoľovali stále menej a menej.
Viem, že sa to nestane za rok alebo za dva. Možno to bude trvať celý život.“
