Autorka je režisérka
Funkciu anonymných komentárov pod článkami plnili v roku 1948 listy bez podpisu odosielateľa. Pražský arcibiskup Josef Beran všetky čítal. V jednom sa neznámy pisateľ nerozpakoval cirkevnému kniežaťu tykať a nešetril výkričníkmi: „Nemlč, arcibiskupe!“ kričal atrament. „Nesmíš mlčet.“
Josef Beran, ktorého morálny profil definoval aj rázny protifašistický postoj, potrestaný pobytom v koncentračných táboroch v Terezíne a Dachau, sa nebál vysloviť ani spoločensky nepohodlné postuláty.
Nebál sa ani alkoholika Gottwalda, stojaceho na čele generálneho štrajku, ktorým prinútil prezidenta Beneša vymenovať do dvanástich uvoľnených ministerských kresiel komunistov, čím sa zavŕšilo to, čo sa bude až do Nežnej revolúcie nazývať Víťazný február.
Arcibiskup Beran si sadol a začal písať azda najudatnejší pastiersky list v dejinách Československa: „ Zaprisahám vás, spamätajte sa. Zamyslite sa nad svojou zodpovednosťou. Udržujte právny systém. Čítajte dejiny. Neničte odkaz demokracie zosobnený prezidentom Masarykom."
Nedeľné omše, kde sa jeho pastiersky list čítal, sa však v polovici 20. storočia už nevyhnutne menili na folklórne vystúpenie, ľúbivé, v istých bodoch dojímavé, ale bezzubé predstavenie spĺňajúce projekciu veriacich o podobe správne strávenej nedele.
Aj my máme biskupov, ktorí by mohli napísať pastiersky list. V kontexte únosu štátu, o aký sa horúčkovito usiluje vláda, by veru tému nemuseli hľadať dlho. Dokonca by si mohli požičať stále aktuálne Beranove slová.
Na webovej stránke Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska sa však nachádza iba vyhlásenie zo začiatku mesiaca, príliš opatrné, než aby mohlo čokoľvek znamenať, nebodaj niekoho zmysluplne podráždiť.
Zato sa nedá nevšimnúť si citát v záhlaví webovej stránky KBS: „Pane, nezaobchádzaj s nami podľa našich hriechov.“ V kontexte všetkého toho svinstva, ktoré sa v obludných množstvách pravidelne vyplaví na breh Vatikánu, sa tomu dá ľudsky rozumieť, ale hádam sa dohodneme, že v prípade nezávislého súdnictva v právnom štáte by to malo byť práve naopak.
Arcibiskup Beran bol po komunistickom prevrate internovaný a sledovaný ŠtB. Po pätnástich rokoch mu bolo umožnené opustiť vlasť, pod podmienkou, že sa nevráti. Od pápeža dostal kardinálsky klobúk a na 2. vatikánskom koncile vystúpil s prejavom O slobode svedomia, kde sa prihováral za náboženskú slobodu pre všetky vyznania a rehabilitáciu Jana Husa.
Prezident Beneš pol roka po februárovom prevrate zomrel, ale preživších nasledujúcich štyridsať rokov dusilo tuhé objatie so Sovietskym zväzom. „Kto je komunista, je klamár,“ odkazuje nám zo záhrobia Edvard Beneš. „Je to spoločný rys všetkých komunistov, najmä ruských.“
Do toho istého náručia nás teraz sochorom postrkuje birmovaný komunista na čele slovenskej vlády.
