Zdesenie z nehorázneho slovníka a klamstiev, ktorými cez víkend Robert Fico zaútočil nielen na Ukrajinu, ale aj na našu vlastnú politickú entitu v podobe EÚ, je takpovediac občianskym minimom. Dá sa tiež povzdychnúť, že tým odštartoval práce na budovaní ďalšieho zo svojich podzemných podlaží.
Keby to nebolo také odporné, padol by vtip o jeho „suverénnej zahraničnej politike“, ktorá má po novom okrem nadávania spojencom podobu rozhorčenia nad tým, ako bolo „Rusko oklamané“ pri rozširovaní NATO. Tým hovorí, že slovenská bezpečnostná politika má byť podriadená vôli Kremľa. Vskutku suverénne.
Macron počul Fica a zvolal konferenciu do Paríža? Prečo a ako Fico klame (odpovede) Čítajte Keby to nebola úloha moderátorov a moderátoriek, dali by sme mu síce za pravdu, že vojna na Ukrajine sa začala pred desiatimi rokmi, ale tiež ju vyvolalo Rusko. Nie je namáhavé pozrieť sa, ktorý stály člen Bezpečnostnej rady sa postaral, aby OSN nikdy nedostala príležitosť zabezpečiť pokoj zbraní a mierový proces.
Nebola to Čína, Francúzsko, Británia ani USA.
Pri príležitosti nadchádzajúcich prezidentských volieb je namieste aj spomienka, ako sa kandidát Fico pred desiatimi rokmi hral na štátnika a Andreja Kisku obviňoval, že je zahraničnopolitický dobrodruh a avanturista. No ako nám to len krásne dozrelo.
Takisto stojí za zmienku, že strašenie vysielaním slovenských vojakov na Ukrajinu môže mať aj charakter šírenia poplašnej správy, čo dáva priestor generálnemu prokurátorovi uviesť do praxe deklarovanú oddanosť ochrane zákonnosti.
Logicky sa tu opäť dostávame k Černyševského-Leninovej ťažiskovej otázke vesmíru, života a vôbec: Čo robiť? Azda sa páni neurazia, ak ju trochu modifikujeme na „Kto má čo robiť, aby premiér nepáchal takéto nehoráznosti?“
Pri všetkej úcte k prejavom občianskej či žurnalistickej nespokojnosti, tento typ zmeny sa dá dosiahnuť len výsostne politickými prostriedkami.
Za iných okolností by tu preto podobne ako pri excesoch Roberta III. Vyšinutého či Igora Matoviča stálo, že zodpovednosť za tieto výčiny nesú jeho politickí partneri, ktorí to v skutočnosti udržiavajú. Veď ho nemusia hneď vyhodiť, priestor je od verejného dištancovania sa po kreslenie hraníc za zatvorenými dverami. Niečo v zmysle „dobre, o vysielaní vojakov na Ukrajinu ešte blúzniť môžeš, veď aj my budeme, ale vydávať za agresorov a vrahov našich spojencov namiesto Putina, to už hádam aj nie“.
To však dnes vyznieva ako nezdravá naivita, tak sa obmedzme na konštatovanie, že na všetkých, ktorí v tom spolku zostávajú, sa bude hľadieť, akoby tie Ficove slová ak nie priamo vyriekli, tak aspoň podpísali.
Ktovie, možno sa nájdu zo dvaja, ktorí sa za to budú aspoň hanbiť.
