Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Podstatou normalizácie bola situácia, v ktorej človek stál pred nejakou komisiou, ktorá o ňom rozhodla.
Vyhnúť sa postihu za postoje z roku 1968 vyžadovalo v prvej fáze čistiek priznanie, že invázia bola „bratská pomoc“, a túto pretvárku ako stratégiu prežitia si osvojila drvivá väčšina spoločnosti. Slovenský občiansky a politický disent v tom období tvorilo pár desiatok jednotlivcov, väčší kolektívny zápas o vlastnú dôstojnosť sa pestoval len v prostredí náboženských spoločenstiev, ktoré však s režimom nebojovali, skôr ho v tichosti a zospodu kolonizovali.
Po roku 1989 sa situácia otočila. Sloboda obrala normalizačné stratégie prežitia o cenu a milióny konformistov sa ocitli v morálnej prázdnote. Postoje z minulosti boli zrazu neobhájiteľné a aj ich letmé pripomenutie viedlo k pocitom hanby. V širšej spoločenskej reflexii to malo za následok vyzdvihovanie disidentských príbehov odporu.
Z príbehov pár desiatok otvorených nepriateľov režimu sa tak stal nosník kolektívnej pamäti, na ktorom však pre drvivú väčšinu pamätníkov nebolo miesto. Výsledkom je krivý obraz o minulosti a pamäťová medzera ako nekonečný priestor zabudnutia, odkiaľ dnes nerušene vyliezajú spomienky ako zombie. Ako keď predseda vlády demokratického štátu kladie v roku 2024 vence na hrob komunistického zločinca Gustáva Husáka.
V minulom roku vyšli takmer súčasne dve knihy, ktoré túto pamäťovú medzeru dobre vystihujú. Kniha sociologičky Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie je súčasťou dominantného trendu pripomínania obetí. Nové je to, že sa sústreďuje výlučne na ženy. V desiatich rozhovoroch revokuje ustálený obraz odporu zložený z túžby po slobode a vlastnej dôstojnosti, nevôle k morálnym kompromisom aj za cenu výsluchov, prenasledovania a kariérnej degradácie do pozície upratovačiek. Rozhovory sa pekne odvíjajú, spomínanie „aktérok vzdoru“ nás morálne utvrdzuje v odpore k totalite a komunizmu.
V protiklade stojí kniha Denisy Fulmekovej Pohyb v uzavretom kruhu. Vznikla ako rozhovor autorky s otcom Jozefom Kotom, ktorý bol v rokoch 1971 – 1990 vysokopostaveným funkcionárom ministerstva kultúry. V rozhovore s dcérou reflektuje aj vlastný podiel na normalizačnom režime. Azda najdôležitejšie na jeho spovedi je, ako presvedčivo ho, aj sám seba, po tých rokoch obhajuje. Čítame úprimné svedectvo a zrozumiteľné argumenty človeka, ktorý odmietol zahodiť komunistickú minulosť. Nezmenil sa.
V antikomunistoch to vzbudzuje morálny odpor. Je v tom istá jedinečnosť aj sila. Pravda nie je len morálna kategória, preto sa hovorí, že z každého okna vyzerá inak. Na to, aby sme tým časom lepšie rozumeli, potrebujeme poznať oba brehy – príbehy obetí aj páchateľov. Preto sú obe knihy dôležité.
Vytvárajú protiklad, ktorý nám pripomína, že banalita zla nie je vyriešený a už vôbec nie banálny problém.
