Je to to najnepodstatnejšie, ale: intermezzá premiéra v Paríži a na V4 sú výzvou zablahoželať všetkým našim expertom, ktorí vedeli, že ak Fico v Bruseli podpíše, čo treba podpísať, nech si tára v pokoji, čo mu žlč na jazyk prinesie.
Gratulovať môžeme aj tým, ktorí po stretnutí v Prahe skočili na to, že V4 môže fungovať ďalej aj s rozdielnymi názormi na Ukrajinu. Lebo napríklad spolupráca v oblasti migrácie, energetiky atď.
Aha. Je pravda, že V4 ozaj jednotne odmieta azylovú reformu Únie (traja proti, Česi sa zdržali), napriek tomu platí, že lepšiu karikatúru spolupráce ako hraničné kontroly vyhlasované bez vedomia a proti vôli partnerskej strany nenakreslí ani Shooty.
A spolupráca v energetike je tiež pekná, o čom najlepšie svedčí, že Maďarom buduje elektráreň (Paks II) ten Rosatom, ktorého meno keď počujú v Poľsku, trikrát sa prekrižujú.
Česi pre zmenu z tendra na Temelín vykopli Rosatom ako bezpečnostné riziko prvého stupňa ešte za Babiša (!!).
Na toto môžete povedať, že spolupracovať sa dá na inom, kde rozpory nie sú (okaté), ale to sa dá aj bilaterálne, bez nadštátnej organizácie. Jasné, slovenská politická veda bude tvrdiť, že V4 existuje dovtedy, kým ju štyria premiéri „oficiálne“ nevyhlásia za mŕtvu. Politická realita je inde.
Visegrádsky fond je možno pekná pozostalosť, ale klasická predstava V4 ako akéhosi koordinačného centra pred summitmi v Bruseli alebo aspoň ako konzultačnej platformy padla 24. februára 2022.
Pódiové kreácie v Prahe boli to najchladnejšie a najodmeranejšie, čo sa v žánri spoločných brífingov videlo za dlhé roky. To je akoby slávnostné oznámenie, že bez elementárnej ak nie zhody, tak aspoň blízkosti názorov v najdôležitejšej kauze, čo momentálne existuje, zoskupenie na regionálnom či politickom pôdoryse je udržateľné umelo, zo zotrvačnosti a zvyku, ale nie trvalo.
Ukrajinskú vec je nemožné prekročiť či obísť, keďže demonštruje obrovskú hodnotovú priepasť medzi jedným V2 a druhým V2. Podstatné je, že aj keby Tusk a Fiala neviemako chceli, hodnotovo vzdialenejších partnerov než Orbán a Fico dnes v EÚ nenájdu.
Orbán je zložitejší prípad, ale na základe videného a počutého je možné miestoprísažne vyhlásiť, že – minimálne rétorikou – s prehľadom najvyšinutejší, najpobláznenejší, najnebezpečnejší v Európe je slovenský premiér.
