Za posledné roky som sa stretla s novinárkami, ktorým sa denne vyhrážali, priali im znásilnenie, potrat, rakovinu. Uverejňovali ich tváre prilepené na cudzie nahé telá, zmanipulované rozhovory alebo nadávky na ich rodiny. Najčastejšie im pripisujú ľahšie mravy.
Popritom žiadna z nich nepredáva svoje telo, len poctivo vykonáva svoju prácu a službu pre čitateľa. Tieto ženy nie sú len z krajín, kde rutinne vraždia novinárov, ako napríklad v Mexiku, Sýrii, v Južnom Sudáne alebo na Tahiti. Sú z Fínska, Holandska, Maďarska a aj zo Slovenska.
Pod takými zbabelými, ale o to systematickejšími útokmi sa ocitla moja kolegyňa Zuzana Kovačič Hanzelová, nielen od anonymných trollov platených z kalných zdrojov, ale aj od aktívnych politikov.
Pred desiatimi rokmi by ju aj v niektorých redakciách „otužovali“ poznámkami: nevšímaj si to, veď musíš niečo vydržať, musela si vedieť, do čoho ideš. Hovorili by to ľudia, ktorí si dnešnú intenzitu útokov a reakciu v online priestore ani nevedeli predstaviť.
Dnes jediný troll alebo politik dokáže cez sociálne siete ovplyvniť tisíce ďalších, ktorí čakajú len na povel, aby niekoho opľuli, ohovorili alebo na niekoho zaútočili. Lebo im ich volený predstaviteľ povedal, že je to v poriadku, že je to dokonca občiansky odvážne.
Schopnosť uniesť špinu, ktorú na mnohé novinárky vylievajú, nie je otázka sily ani profesionality. A určite nie je v náplni práce žiadneho novinára.
Zastať sa spoločne
Často rozmýšľam, ako sa zastať mojich kolegýň v čase pandémie hnusu, keď nikto z nás nevie, kedy a v akej forme sa denná dávka čírej nenávisti, ponižovania a agresivity prejaví na našom duševnom zdraví. Za čo vlastne? Za to, že tieto novinárky si robia svoju prácu, že majú odvahu vystupovať verejne, vyjadrovať sa k závažným spoločenským témam, zastať sa slabších.
Prichádzam na to, že je to možné jedine spoločne s ďalšími empatickými, slušnými a chápajúcimi ľuďmi. S tými, ktorí vnímajú, že v tomto znečistenom prostredí sa jedného dňa budú pohybovať aj ich deti. Jedného dňa aj ich dcéram môže niekto nadávať do prostitútok. Jedine verejným odmietnutím a ohradením sa dá bojovať proti útokom ako pracovnej metóde politikov.
Jedine tak, keď sa spoločne zastaneme žien, na ktorých sa takýmto spôsobom útočí vo verejnom priestore. Či je to prezidentka Zuzana Čaputová, úradníčka, lekárka, ktorá očkovala proti covidu, alebo moja kolegyňa Zuzana Kovačič Hanzelová. Nemusíme to robiť preto, že súhlasíme s ich názormi, ale v mene stanovenia hraníc.
Sila tkvie v schopnosti empatie
Moja kolegyňa Kovačič Hanzelová, jedna z najtalentovanejších moderátoriek, sa na čas sťahuje z moderovania politických relácií, aby sa jedného dňa nemusela naplno vzdať práce, ktorá je pre ňu dôležitá. Jej vysvetlenie si prečítate tu.
Rozumiem jej rozhodnutiu, aj keď ma zarmucuje, že žijeme v prostredí, v ktorom bola nútená ho urobiť. Vyjadrujem jej podporu. V budúcnosti sa teším na jej ďalšie rozhovory a texty.
Online útoky proti novinárkam nie sú súkromnou záležitosťou Zuzany Kovačič Hanzelovej alebo Moniky Tódovej. Nie je to výsostne záležitosť denníka SME alebo Denníka N.
Niektorí si povedia: vyhrala neokrôchanosť, primitívnosť a klamstvá. Lenže nie všetko sa dá hodnotiť v kategórii víťaz a porazený. Sila má rôzne formy a väčšina nemá nič spoločné s verbálnym napínaním svalov a denným strašením verejnosti. Silou je podporiť tých, ktorí sa na chvíľu v spoločnom člne unavili. Naša sila tkvie práve v schopnosti empatie, v chápaní súvislostí, v argumentoch a pravde, ktorú neúnavne hľadáme.
